Bolo tuším sedem hodín, a ja som sa (ako inak:)) ponáhľala doškoly...Prechádzala som cez prechod a v tom...v tom som sa ocitla nakapote tmavého Punta...Ešte keď som bola na prechode, ja som to autovnímala, periférnym videním som ho zaznamenala, no...akosi som dúfala,že zastane...a dúfala som do posledného okamihu...tak,nakoniecnezastalo...Bol to zvláštny pocit, keď do mňa to autonarazilo...Nevnímala som bolesť, hoci som cítila nárazy, no skôr sommala plnú hlavu myšlienok...Teraz si už presne nepamätám,aké to bolimyšlienky, ale...mám pocit, že boli dosť nezmyselné...A zrazu som lenležala na zemi...sama...žiadne auto,nikto,nič,len ticho...a zrazu somzačala kričať...strašne...neviem prečo, len som si akosi uvedomila, čosa stalo...Niekto ku mne pribehol, myslím, že to bola pani, ktoráprechádzala cez prechod z druhej strany...hneď sa ma pýtala, či miniečo je...nejak som si uvedomila, že som v pohode,len...len ma strašneboleli nohy...Zľakla som sa, pretože tie nohy naozaj potrebujem, keďžetancujem...V tej chvíli mi nenapadlo, že čo keď nebudem môcť chodiť,ale čo keď nebudem môcť tancovať...viete, šok:)Keď som sa chcelaposadiť, niekto mi to rázne zakázal,tak som si zase ľahla...Tie vecipotom si moc nepamätám, viem, že niekto mi dával piť čaj, nejaký chalanmi pomohol sadnúť si na obrubník a niekto zavolalsanitku..dvakrát...Nakoniec sanitka dorazila, vyšetrili ma,obviazalirany a šupli ma na nosítka a do sanitky...Keď som ležala v sanitke,prišiel policajt a niečo sa ma pýtal...neviem čo:)Práve keď som"fúkala",dvere sanitky sa opäť otvorili a...a bol tam Miško:)Ach,kebyste videli tie jeho oči...Hneď som ho uistila, že som v poriadku a nechide povedať babke, čo sa stalo...Potom sme uz išli do nemocnice...Vietesi to predstaviť, tie vyšetrenia, ošetrovanie rán, "rentgeny"...a potomma odviezli do izby...Ako ma tak Janko(taký zlatý chalan, ktorý maprevážal hore-dole na nosidlách po nemocnici) prevážal po chodbách doizby,normálne mi tie socialistické "umelecké diela" vyvolali úsmev natvári...Fakt otras...Po úvodných vyštreniach a otázkach na izbe, sombola konečne sama...a nejak som si až vtedy začala poriadne uvedomovať,čo sa stalo...Mala som v sebe ešte veľmi živé spomienky na tovšetko,ale...nejak som si to nechcela oživovať, chcela somzabudnúť...Keď začali návštevné hodiny, prišiel Miško...Neviete sipredstaviť, akú som mala radosť...A bola som strašne šťastná, že sa minestalo nič vážne, že sa s ním môžem rozprávať, že ho môžem držať zaruku, že ho môžem pobozkať...Po Mišovi prišli ďalšie návštevy...prostesuper....Viete, je to naozaj veľmi dobrý pocit, keď viete, že ľudia vásmajú radi a boja sa o vás...ten pocit fakt stojí za to...V nemocnicisom prežila dva dni, a napriek tomu, že som sa trošku obávala toho, akéto tam bude, bolo to naozaj v pohode...Keď ma prepustili z nemocnice,ešte týždeň som ležala doma...Teraz som už v poriadku a som naozajrada, že to dopadlo tak, ako to dopadlo...Iba...bojím sa...Mám strachvždy, keď musím prejsť cez prechod, vždy ma napadne, čo ak sa to zasestane...No zatnem sa a prejdem...nemôžem sa predsa prechodom vyhýbať,no nie?:)
PS:Ak ste počuli o zrezenej chodkyni, ktorú zrazilo auto na prechode na sídlisku Západ,tak...tak to som bola ja:)
