Je to sila,ako sa všetko raz pominie,
Už tu nič nezostane,tobôž nie my,
Sme tu len na návšteve,na chvíľu,
Chvíľu,ktorá sa pominie...tak ako všetko.
Je zvláštne, že sa zapodievame zbytočnosťami,
Vecami, ktoré ani nestoja za zmienku.
Hádame sa pre hlúposti,len aby sme si niečo dokázali,
Vravíme ľudom veci, ktoré nič neznamenajú,
Sľubujeme blbosti, len aby sme mali "pokoj na duši" ,
Trávime čas tak, že to potom ľutujeme-
Mám doma knihy,ktoré nikdy nebudem čítať,
V počítači dokumenty, na ktoré sa nikdy nepozriem,
V mobile sms-ky, ktoré pre mňa nemajú význam,
V denníku blbosti, ktoré som nikdy naozaj necítila.
Klamala som sama seba, ak som si myslela, že to bude potrebné.
Nič nie je potrebné.
Počúvam od ľudí veci, ktoré ma absolútne nezaujímajú,
Ale nemám inú možnosť, len ich počúvať-nemôžem im ublížiť.
No nemám náladu na ich reči-môžem niečo urobiť?
Nie.
Nemôžem.
A lezie mi to na nervy.
Tá bezmocnosť, s ktorou nemôžem nič robiť.
Nemám chuť ráno vstávať, niečo urobiť, nevládzem, chcem spať.
Chcela by som ležať sama na lúke a nechať mravce, nech po mne lezú,
nechať sa hladkať slnkom, či vánkom...Môžem?
Kdeže.
Nemôžem.
Musím tu ostať, umývať riad, vysávať, upratovať...stále niečo robiť...
Ale načo? Aj tak to nikdy nie je dosť.
Nemám už na to chuť.
Končím.
Končím s týmto tu.
Bolo mi potešením.
Zbohom.
A viete čo?
Vôbec mi to tu nebude chýbať...
Už mi nebude písať žiaden idiot, že moja fotka je fotomontáž len preto,
že závidí, ako vyzerám,
Už nikto mi nebude písať, aby som radšej nepísala,
Nikto ma nebude poučovať, že moje články su na "hrane sexuálneho obťažovania"...
Áno, mám na mysli Ondreja Pavlíka...
Kašlem vám na to a viete čo?
Mám z toho dobrý pocit... priam výborný...
