Otázky

Proste príde niečo, čo vás vytrhne zo stereotypu, čo vás prinúti rozmýšľať...o živote, o jeho zmysle, o viere, Bohu, láske...zrazu všetko, čo ste si vybudovali, prestane dávať zmysel...ako sa tomu hovorí? zmena? A zrazu si uvedomíte, ako ste žili...Pozeráte sa na život akoby zhora,s odstupom, hodnotíte ho, prehodnocujete priority...A prídete na to, že niektoré veci, ktpré ste spravili, boli úplne zbytočné...úplne zbytočne ste sa báli, úplne zbytočne ste sa trápili pre úplne zbytočných ľudí, úplne zbytočne ste sa stresovali pre úplne zbytočné veci a zrazu je vám...smiešne...No, ono to tak proste býva...Je to zrejme v živote tak zariadené, že človek robí chyby...ktoré jednoducho musí urobiť, lebo takto to proste funguje...takto je život zariadený a takto má byť...Má určitú líniu, po ktorej ide, má určité pravidlá, ktoré dodržiava...Ale čo je tá línia života? Je to nejaké predurčenie? Je to osud? A čo je vlastne osud? Je osud vopred daný alebo je to len spleť náhod, ktoré náš život niekam posúvajú...? Treba osudu pomáhať? Alebo ho nechať tak, nech robí, čo má? Je aj láska daná osudom? Je to tak, že všetko sa deje pre nejaký dôvod? Sú ľudia, ktorí do vášho života prídu a odídu z neho bez toho,aby niečo zanechali...potom sú takí, ktorí prídu a hoci na čas odídu, vracajú sa...nie stále tu sú, ale raz za čas prídu...zrejme z nejakého dôvodu...a potom sú tu ľudia, ktori do vášho života prídu a už neodídu...zanechajú vo vás niečo, niečo zo seba odovzdajú vám...Je to osud ak niekoho stretneme? Je to tak, že určití ľudia sa proste v našich životoch majú objaviť? Je to tak, že prídu, keď ich najmenej čakáme? Možno sú to ľudia, na ktorých sme celý život čakali a podvedome dúfali, že prídu, možno sú to ľudia, ktorí prišli zmeniť váš život alebo ho aspoň prinajmenšom posunúť do iného smeru a potom odídu...alebo ostanú...Kto rozhoduje o tom, či niekto v našich životoch zostane? Toľko otázok,ktoré neprinášajú odpovede, len ďalšie otázky...ale to je asi život...jedna veľká nezodpovedaná otázka...A je to vlastne aj dobre...Možno v samej podstate nehceme vedieť, ako to naozaj funguje...pretože čo by prišlo po tom? Neboli by už žiadne otázky? a keď nie sú otázky, bol by život, keďže život je otázka? Hľadáme odpovede, ktoré možno ani nechceme nájsť, ale na čo sa potom pýtame? Je zmyslom života hľadanie? Čo spojí dvoch ľudí? Náhoda, osud, príťažlivosť, hormóny, chémia? Ktovie, kto rozhoduje o tom, koľko času majú títo ľudia, aby mohli byť spolu...4 mesiace, dva a pol roka, celý život? A čo keď niekto taký neprichádza, nejaká ta spriaznená duša? Máme stráviť život čakaním? A čo keď ten niekto príde, ale my nevieme, že je to on...A možno na odpovediach nezáleži, že to proste nie je nutné riešiť a dožadovať sa vysvetlenia, možno sme už jednoducho unavení z neustáleho riešenia nejakých problémov a polemík...Možno si stačí len užívať blízkosť toho druhého tak dlho, ako nám je dovolené a veľmi to nerozpitvávať...Veď láska je v podstate ten najjednoduchší cit, aký len môže byť...nie je zlá,ani krutá, ani za nič nemôže...To, že si ju ľudia občas nevedia vážiť, nie je jej chyba...láska je láska...vždy to bude len láska, ktorá príde a je na nás, čo ju prijmeme alebo odmietneme...len sa potom nesťažujme, kde je tak dlho, lebo...aj láske môže dôjsť trpezlivosť.