No ja som necítila žiadne nadšenie, žiadnu radosť, nič z toho, čo bysom mala cítiť...keby som bola veriaca.Čo ja, ehm, nie som...Neverím vboha, neverím v cirkev a neverím ani tým bájkam, ktoré sa mi pokúšalinatlačiť do hlavy...Nie, neverím, že boh stvoril zem, neverím, žestvoril ľudí, neverím, že existuje a neverím, že nás vidí, že sa na náshnevá, že nám odpúšťa...A tak som tam, ja duša neveriaca, stála apozerala na moju sestru, ako sa tam vrtí v bielych šatách a netrpezlivočaká, kým sa ten nekonečný rad bielych šiat pohne smerom dokostola...Ešteže tam mala spolužiačku, ináč by sa asi unudila...A jasom zatiaľ stála a rozmýšľala, že keď som ja bola na prijímaní, taképekné šaty som nemala...No áno, aj ja som sa tohto aktu zúčastnila,teraz sama neviem prečo, ale viete, chcela som sa vydávať v kostole ana to som musela byť "prijatá"...Teraz to považujem za stratu času,keďže už sa nechcem vydávať v kostole...Vytriezvela som na svadbe našejtriednej...A úprimne vám poviem, takto si moju vysnívanú svadbu určitenepredstavujem...No, ako som tak rozmýšľala, konečne som zbadalaMichala, ktorý sa tiež prišiel na Majku(mojusestr-pozn.red.)pozrieť...A tak sme tam, my dve duše neveriace, stáli apozerali na moju sestru, ako sa z toho raduje...A veď nech, keď jej torobí radosť...A potom sa zjavil farár aj so svojím zástupom a všetcimohli vojsť do kostola...A tak sa tam najprv nahrnuli bielešaty,vestičky a potom rodičia...Ostatní stáli vonku, no my dvaja smetam zostať nemohli, pretože všetko, čo ten farár povedal, bolo počuť ajvonku...Tak sme sa radšej išli prejsť a sadnúť si na lavičku...Pohodine sedenia sme sa presunuli opäť pred kostol, kde sa ten nekonečnýceremoniál konečne končil. Pomaličky začali vychádzať už "prijaté"sväté duše a ja som si tak naivne myslela, že je koniec...Akýže omyl,nasledovalo rodinné fotenie...No, zabrali sme jeden strom a šup sa nafotenie...Po asi tridsiatich fotkách sme si povedali DOSŤ a vybrali smesa na obed a potom domov...
Takže, ak by som mala zhodnotiť tentodeň, môžem povedať, že jeho prvú polovicu som prežila v takom osobnom"nechcení",no ale čo som mala robiť...aspoň, že bol so mnou Miško:)Tádruhá polovica bola omnoho lepšia...Totiž, všetko sa vrátilo do starýchkoľají, žiadny kostol, žiadne biele šaty, žiadne reči o bohu apodobne...proste také normálne popoludnie na záhrade s človekom,ktorého ľúbim.
