Niekedy si v záchvate zúrivosti píšem podobné heslá na papiere a lepím po stenách. Inokedy píšem básne, blogy, ... A potom to nečítam len ja, ale prečítajú si to aj ostatní. Časť ma zvozí, časť podporí. Za podporu som vďačná, ostatné ma netrápi, keby chápali situáciu, vyjadrili by sa iste inak.
Nikto nie je dokonalý, ale ja nie som nikto. Toto vravím, keď už naozaj neviem ako ďalej. Keď nechcem, aby to ostatní videli. Ak vtedy stretnem niekoho nového, tak si o mne pomyslí aká som namyslená sprostá sliepka. Typické. Nedivím sa, nedávam nikomu ľahkú šancu dostať sa ku mne bližšie a málokto sa o to vôbec pokúša. Málokto sa o vás naozaj zaujíma, keď sa spýta: Ako sa máš? Pritom sa stačí po štandardnej odpovedi „fajn“ chcieť dozvedieť viac. Len o trošku viac...
Svet je ako gombička, len treba nájsť tú správnu dierku. Väčšinou vyvoláva smiech. Pousmiatie sa nad iróniou, s akou je vyslovená. No takmer nikto sa nezamyslí nad tým či naozaj nejde len o to, nájsť „tú správnu dierku“, miesto kam patrí, aby mohol byť naozaj v rámci možností šťastný.
Keby som mala milujúcu rodinu a dostatok peňazí, bola by som šťastná až za roh a na nič by som sa nesťažovala. „Presne, ja tiež.“ Ak už nejde o rodinu, aspoň tie peniaze by urobili človeka spokojným. Svojím spôsobom. Tento povzdych je dosť bolestný. Kto ma pozná, vie prečo.
Je ich mnoho. Niektoré používam ako názvy mojich blogov, ako frázy, ako strofy v mojich básňach. Určite sa s nimi ešte stretnete, len musíte byť pozorní. A na čo je to všetko dobré? Je to odrazový mostík. Pretože aj jedna jediná pozitívna a povzbudivá reakcia dokáže zázraky. Naozajstné.
