... Ráno. Je každý deň. Tmavé, upršané, slnečné... Niekto má ráno o piatej, niekto o pol dvanástej. V každom prípade mi príslovie „Ranné vtáča ďalej doskáče“ nič nehovorí. Keď sa pozriem na budík, a žmúrim na číslice 06:30, to posledné, čo sa mi chce, je vstať a s elánom vykročiť do nového dňa. Predstava, že by som sa len prevalila, zavrela oči, a opäť zaspala spánkom, ako sa u nás hovorí, spravodlivých, je oveľa priaznivejšia, ale v dnešnej uponáhľanej dobe, ktorá hypnotizuje všetkých a všetko do štádia, že majú pocit, že niečo nestihli, keď spia osem hodín denne a doma sa nachádzajú viac ako v práci, takmer nemožná.
... Sprcha. Na každom milimetri kože cítim, ako po mne stekajú prúdy horúcej vody, akoby sa zo mňa pokúšali zmyť všetky hriechy sveta. Minimálne tú moju časť z nich. Prvých pár minút po tejto očistnej sprche sa budem síce cítiť ľahká ako kresťan po spovedi, ale tento blažený pocit nikdy nevydrží dostatočne dlho na to, aby som si ho mohla do sýtosti užiť. Vždy som vhodená späť do neľútostnej reality, ktorú ani prinajmenšom nezaujíma, že sa ja nezaujímam o ňu. Zase tie isté tupé výrazy na tvárach ľudí na ulici a v autobuse, ponáhľajúcich sa do školy, práce alebo do rovnakého očistca, z akého som práve, aj keď dosť neochotne, vyliezla ja.
Keď som vyšla z brány, zase na mňa spadla ťarcha všadeprítomnej nevraživosti, závisti a smogu v ovzduší. Ešte som si na to nezvykla, a dúfam, že si ani nezvyknem, pretože by to znamenalo koniec mojej tvorivej duše a zapadnutie do stereotypu ľudí s neprítomnými výrazmi.
... Rutina. Zdvorilostný rozhovor so spolucestujúcou o absolútne nezaujímavých veciach, večne nespokojný šofér autobusu, boj o posledné voľné miesto na sedenie, tlačenica pri výstupných dverách, ... Niekedy to už ani neregistrujem. Je to tak neuveriteľne rovnaké, že keď musí ísť človek náhodou iným spojom, alebo ide inam, musí nad všetkým uvažovať dvakrát, aby sa napríklad nevybral do školy, keď má ísť lekárovi. Je vám známy ten pocit, keď ste idete po tej istej trase ako každý deň, ale v polovici musíte odbočiť, pričom ak sa zamyslíte, zabudnete na to a musíte sa vrátiť?
... Ignorancia. Slečna mi štebotala niečo o tom, čo extrémne zaujímavé sa jej snívalo dnes v noci, a mne myšlienky blúdili od mojej postele až k posteli mojej vzácnej polovičky, kde by som sa, tuším, nachádzala ešte radšej. Takmer denne počúvame od tých, čo sa vykašlali na školu kvôli deťom alebo sa im jednoducho nechcelo, reči o tom, ako nesmierne je v dnešnej dobe dôležité štúdium, ísť čo najďalej, stále chcieť vedieť viac.. Ja mám pocit, že čím viac sa dozvedám, pripadá mi táto doba a spoločnosť prehnitejšia a zúfalejšia ako predtým. Horšie je, že si tým uvedomujem aj to, nakoľko zúfalá a prehnitá som ja, keďže sa proti tomu nesnažím nič robiť. Ja si len neviem celkom presne predstaviť, čo by to malo byť. Sú ľudia, ktorí sa priväzujú reťazami k stromom, ktoré chcú ochrániť, a na druhej strane zemegule sú paralelne s tým, sprevádzané synchrónnym zvukom motorových píl, zrezávané stovky iných, ku ktorým sa nechcelo nikomu priväzovať, keďže tam moc prší, a je tam hnusný hmyz a všelijaká háveď. Iní zase pália oblečenie z pravej kožušiny a kože, ako keby tým chúďatám zvieratám nestačilo, že ich z tej kože vôbec zvliekli. Áno. Extrémizmus je dnes v móde. Presne tak isto ako tie kožuchy.
Preto sa mi do školy tak často nechce. Radšej by som sa pritúlila k človeku, ktoré najviac na svete milujem, než pozerať do očí ľuďom, ktorí mnou opovrhujú viac, ako našou jedálenskou stravou, a považujú ma za to najhlúpejšie stvorenie na svete, ktoré by aj pes v domine porazil.
... Apatia. Sen sa pravdepodobne skončil, keďže som prestala automatizovane prikyvovať na každú novú Slečninu myšlienku.
Občas mám chuť niektorým povedať, ako neuveriteľne mi lezú na nervy, poslať ich niekam, odkiaľ ich už ku mne nikdy nepustia a nebudem musieť počúvať večné výčitky, pripomienky a iné sprosté reči na tému: „Mala by si a nerobíš“, ale následne si vždy uvedomím, že oni by mi len mechanicky prikyvovali na každú novú myšlienku, a ja by som zbytočne míňala v dnešnej dobe aj tak dosť chýbajúci kyslík.
... Mechanizácia. Rovnako ako industrializácia hýbe svetom. O 10 rokov sa už ani nevycikáme bez toho, aby nám teplý voňavý vánok neofúkol intímne miesta, robot nenatiahol nohavice a nahratý hlas presladenej panej nepoprial pekný deň plný skvelých zážitkov komentovaných vyššie. Rovnako sa však mechanizujeme i my. Len čakám, kedy nastane tá doba, v ktorej budú chirurgovia operovať s letovačkou v ruke.
Vlastne ani neviem prečo, ale ešte stále ma niektoré veci dokážu vytočiť do takého stavu, že by som bola schopná rozbiť všetko, čo mi príde pod ruku. Udreli ste niekedy niekoho? Ja už dávno nie, ani nechcem, lebo viem, ako to bolí, ale mechanické pohyby... Opäť tá mechanizácia.
Mechanicky otvoríte dvere, mechanicky sa prezujete, mechanicky vojdete do tej istej miestnosti ako každý deň, mechanicky sa najete, napijete, idete na záchod, a ak vás netrafí šľak, tak aj domov. Cesta autobusom, autom, pešo, 10 metrov pred bránou už vyťahujete kľúč a mechanicky ho strkáte do kľúčovej dierky... Nie je to zvláštne? Presne tak. NIE JE. Nie je na tom NIČ zvláštne. Všetko, úplne všetko, je stále rovnaké.
... Zmena. Akákoľvek. Nastane len tak z nenazdajky a vy ste zrazu násilne vyhodený z milovaného i nenávideného stereotypu, ktorý vám tak vyhovoval, a na druhej strane by ste dali čokoľvek za to, aby sa to všetko každodenne neopakovalo. A je to tu. Niečo je inak. Nový človek, nová vec, nový domov..
... Námaha. Niečo, čo nás dokáže vyčerpať. Psychicky či fyzicky. Existujú ľudia, a nie je ich málo, ktorých vyčerpá aj jedno dvojité schodište.
Sem niekedy patrím aj ja. Najmä ráno. Iní sa zase naháňajú za dokonalou postavou ako z reklamy na Total gym, lenže nepoznám nikoho, kto by si vyrysoval postavu alá Chuck Noris troma pohybmi pri najmenšej záťaži popri usmievaní sa do kamery. Napriek tomu je posilňovňa jedným z obľúbených spôsobov odbúrania prebytočnej energie, stresu a tukových buniek takmer všetkých vekových kategórii /veď priznajme si, ani ten Chuck už nie je najmladší/.
Ale vyčerpať sa dá aj na prechádzke so psom, počas behania po obchodoch, alebo pri štrikovaní do zodretia prstov a pätnásteho páru ihlíc.
Duševná námaha je však oveľa horšia. Ak ste totiž fyzicky unavený, vládzete ešte rozmýšľať. Aj keď nie naplno, ale vládzete. Ak ste psychicky na dne, tak nevládzete dýchať, pretože máte pocit, že sa vám to už ani neoplatí. Nedá sa z nej vyspať. Neustále na niečo myslieť... Povinnosti, škola, práca, rodina, deti, životný partner... Niekedy popritom zabudnete jesť či piť. Až keď vám ostane naozaj zle, zle fyzicky, vlastne náhodou si uvedomíte, že ste zabudli na to najdôležitejšie – žiť. Nie pre niečo, nie pre niekoho, nie kvôli niečomu. Žiť len tak. Pretože.
Verejná mienka sa často mýli v tom, že treba mať nejaký konkrétny dôvod žiť. Ten dôvod je však žiť preto, aby sme si to užili. A je jedno s kým a ako. Jednoducho ŽIŤ.
... Kritika. Stáva sa vám niekedy, že sa pozastavíte nad tým, že kritizujete ostatných? To, ako vyzerajú, čo majú oblečené, ako sa chovajú, čo povedali a nemali a podobne? Alebo vám to príde už úplne samozrejmé? Dávno sa už človek na človeka nepozerá s nádejou, že mu niečo pekné povie, alebo ho s úsmevom pozdraví. „Nenápadné“ pošuškávanie si za vaším chrbtom, postrkovanie sa, keď idete vy a ďalších 10 okolo, ale každý si to zoberie ako poznámku na seba. No koho by to neškrelo? A práve o to ide. Keby sa po mólach prechádzali slečny, ktoré majú kyprých 65 kíl, tak by sa všetci snažili pribrať, len aby sa im podobali.
Najkrajšie Španielky sú tie, ktoré majú na sebe aspoň trochu toho „živočíšneho tuku“ a nie, kde chytíte, tam kosť. Indické tanečnice musia predsa pri brušných tancoch aj niečím triasť. Tak prečo sa tento trend nedostal aj k nám? Pretože veci, ktoré sú dobré, sa oveľa ťažšie prebíjajú do povedomia ľudí. Pretože nedokážu spraviť taký boom, ako napríklad anorektické modelky a herečky v šatách od Versačeho a s kabelkou od Gucciho. Pretože to jednoducho nie je cool.
Avšak, ak sa pozrieme sami na seba. Ovplyvňuje toto všetko aj nás? Dievčatá: ako často sa pristihnete pri tom, že pri prechádzke po meste skritizujete inú, lebo „jej nohy v tej sukni vyzerajú otrasne“, alebo „má nos ako orol zobák, a ešte nosí taký nemožný strih vlasov“. Hm? My sa pozeráme na ostatných, a ostatní pozorujú nás. A ostatní zazerajú po nás práve preto, pretože vedia, že my sledujeme ich. Večný kolobeh. Alebo nie? Čo keby sme sa sústredili na niečo iné, podstatnejšie, závažnejšie, prosto na niečo, čo má fakt nejakú váhu, a nie je len výstrelkom tohto tisícročia? Bolo by to naozaj tak ťažké? Odpoveď - nie, nebolo by to ťažké. Len by to bol krok vpred, a keďže žijeme pod heslom „Táto spoločnosť je taká dokonalá, že každé zdokonalenie by vlastne znamenalo krok späť“, je to prakticky nerealizovateľné. Iba ak... Ak by bol záujem.
... Ochota. Ďalšia z vlastností, ktorá je na pokraji vyhynutia. A napodiv ju neprejavujú starí ľudia, ktorí sa tak často sťažujú, že ich nikto v autobuse nepustí sadnúť, ale mladí, dajme tomu že „osvietení“, ktorí si uvedomujú potrebu pomoci ostatným, lebo ak vymizne ešte aj tá, všetko na svete sa bude točiť už len okolo peňazí. Ochota súvisí vlastne so všetkým. Od „podaj mi, prosím ťa, soľničku“, až po „súrne potrebujem...“. Aj keď nie je práve trendom, aby sme sa dokonca sami ponúkli, pretože „čo na to povedia druhí“, z času na čas sa nájde niekto, kto ostatným pomôže. Tí sa mu však odplatia tak, že ho využívajú za určitým účelom, keďže vedia, že on vždy rád pomôže. Večný kolobeh akcie a reakcie, alebo obyčajná ľudská ľahostajnosť?
Peniaze. To, čo potrebuje každý z nás, aby prežil, mohol žiť dôstojne a bez toho, aby hľadel na každú cenovku či si to či ono môže dovoliť. To, čo kazí ľudské charaktery. To, čo „núti“ ľudí ubližovať a zabíjať. To, čo v nás živí chamtivosť a vraždí pocit skromnosti.
Je veľa pomenovaní, označujú však stále to isté. Pár papierov a mincí, ktoré hýbu svetom. Bez peňazí by sme nemohli žiť, jesť, študovať, cestovať, v samej podstate ani nakupovať. Sú ľudia, ktorí by si najradšej kúpili aj počasie. Deti z bohatých rodín mávajú pocit, že sa dá peniazmi vyrovnať všetko. Nič sa nedeje, podstrčíme pár „drobných“ a všetko bude dobré.
Toto však nerobia len tí bohatí. Robia to aj bežní ľudia, ktorí majú pocit, že keď niekomu kúpia trebárs kvety, alebo bonboniéru, všetko je zabudnuté a odpustené. Lenže doba kupovania odpustkov je už dávno za nami, a najmä muži musia mnoho vecí žehliť inak, ako iba „vykúpením sa“. Bohužiaľ, máloktorí z nich si uvedomí, čo v skutočnosti urobil, a ako by to mal odčiniť. S tým sa však my, ženy, budeme musieť zmieriť, pretože by sme sa pri nich, ak sme s nimi dokonca v jednej domácnosti, zbláznili. A nie je pokojný domov jednou z podmienok šťastia?
... Jedlo. Tiež podstatné, tiež zanedbávané. Nejeme, alebo sa prežierame, stravujeme sa enormne zdravými chemicky upravovanými potravinami, alebo sa živíme kalorickými bombami z reštaurácii rýchleho občerstvenia a stánkov na autobusovej stanici. Takmer nikto si neoddýchne, nenaservíruje niekoľko chodov, avšak pestrých, a neužíva si to, čo si sám pripravil. Nahádžeme do seba to, čo nám príde prvé pod ruku, a potom väčšina skuvíňa popri žalúdočných a srdcových problémoch. Krása.. no nie?
... Domov. Čo to vlastne je? Je to miesto, kam sa vraciate, aby ste si oddýchli od povinností, alebo miesto, kam sa vám nechce, pretože len čo si sadnete, a pustíte z ruky 200 kilovú kabelu, okamžite v tej druhej držíte vysávač, a handru? Workoholici, ktorých už zmohla doba, a nemyslia na nič iné než na prácu, si skôr, ako nabitú vkladnú knižku, uženú infarkt alebo iné milý darček, ešte týždeň pred Vianocami.
V každom prípade, ja sa domov, teda na miesto, ktoré pre mňa domov symbolizuje, vraciam rada. Môžem si vyložiť nohy, zapnúť hudbu, a povedať si: „Už len pár dní a bude víkend.“ A to si hovorím aj v pondelok.
... Povinnosti. Avšak i tí z nás, ktorí hneď po príchode domov nerobíme inváziu na životné prostredie enormným používaním čistiacich prostriedkov na čokoľvek, čo sa len veľmi nenápadne tvári, že by to snáď v najhoršom prípade mohlo byť i špinavé, musia niečo robiť. Najesť sa, hodiť si sprchu, pretože stres na nás lepí celý deň, a naň ani kyselina sírová nepomôže /ak však neberieme do úvahy rozpúšťanie posledných kúskov tela nežiaducej osoby, ale o tom možno inokedy ;)/, prezliecť sa do niečoho, čo nám nepripomína korzet zo stredoveku, pri nosení ktorého sa po zjedení jednej bobuľky hrozna nedalo ani nadýchnuť, a potom si môžeme konečne môžeme sadnúť, ľahnúť, alebo vykonať iný zo základných pokynov pre psa, aby sme sa pripravili na nával ďalšej etapy povinností, ktoré by vlastne ani až tak potrebné neboli, lenže máme pocit, že ak by sme ich nespravili, mali by sme veľa voľného času, a kto vie v roku 2006, čo s ním?
... Voľný čas. Je jedným z problémov, ktorý dnešná mládež už asi ani nepozná. Existujú pouličné partie, počítače, a v poslednom rade /toto nikdy nevyslovujte nahlas pred extrémne ctižiadostivými ľuďmi/ aj škola.
A dospelí už vôbec nie. Tým všetok čas, ktorí by mohli stráviť akokoľvek, vypĺňajú okrem iného deti, ktorými sú, podľa môjho názoru, až priveľmi posadnutí. Potom z nich vyrastajú rovnako rozmaznaní frackovia, ako boli kedysi oni, a s vidinou lepšej budúcnosti ich vysielajú do sveta plného rovnakých vriťlezcov a nafúkancov, ako sú oni sami.
... Pokoj. S rovnakou láskou, s akou si muži, keď prídu domov, ľahnú na gauč a pustia televíziu, kým čakajú na to, aby im ich milujúca žena priniesla večeru, si my, ženy, doprajeme relax v podobe knižky, pri tichej hudbe na pozadí, alebo podobné činnosti, ktoré mužom prídu maximálne nezaujímavé, v extrémnych prípadoch dokonca únavné.
... Láska. Zbožňujem čas, kedy odo mňa nikto nič nechce. Keď nemusím nič robiť, nikomu nič chystať, nikomu pomáhať, rozmýšľať, niekedy sa mi dokonca nechce ani dýchať, ale to už sú nezvykle únavné dni plné nudy, práce a opäť nudy.
Radšej mám však čas, kedy môžem byť s mojou láskou. Keď viem, že osoba, ktorú by som nevymenila za nič na svete je nablízku, nikam nejde, a ja s ním môžem robiť čokoľvek, mimo iného sa k nemu môžem len pritúliť a cítiť, ako dýcha. Súzvuk dvoch tiel v akejkoľvek situácii mi príde jediným neskazeným dôkazom lásky na tejto planéte. Nemusím na verejné znázornenie mojich citov skákať z mosta ani robiť hysterické scény, pretože „on mi nezavolal vtedy, kedy sľúbil“. Popravde by to nemusel robiť nikto, len si to ľudia nevedia uvedomiť.
Ale ako niekoho presvedčíte o tom, že ho milujete? Ja som doteraz každého presviedčala len o tom, že ma miluje. Nie, že ja milujem jeho. Mňa miloval každý. Prečo? Pretože som to chcela. Nepotrebovala som cítiť, že mám niekoho rada. Že na mne niekomu záleží. MUSELA som byť milovaná. Poznáte to? Poznáte ten pocit prázdna, keď necítite nič, okrem falošnej radosti? Nie? Môžete byť šťastní. Je to neznesiteľné. Zožiera vás to zaživa. Zvnútra, zvonku, zovšadiaľ.. A potom nastane jedna z tých životných zmien, ktoré nie sú ani zlé, ani dobré, ani šťastné, ani smutné. Vaša prázdnota sa začína napĺňať. Napĺňať sa citom, kvôli ktorému človek vraždí, národy vedú vojny a svet ešte stále funguje. Nič viac. Len to šimranie v bruchu, keď vám zazvoní telefón. Ten pocit, že sa vám chce plakať, alebo by ste dokonca objali cudzieho človeka na ulici, lebo vám napísal, že na vás myslí. Tá dokonalosť, ktorá vás pohltí vo chvíli, keď vy pohltíte jeho.. Slovom Láska. Tá, ktorú som toľké roky odmietala. Je tu. Ale ako ju dokázať? Prečo ju vlastne treba dokazovať? Prečo po nej každý túži, a pri tom sa jej všetci tak boja? Prečo sa o nej stále hovorí, ale nikto ju nevie vysvetliť? Prečo existuje otázka „prečo“? Keď svet objavil kauzalitu, a zistil, že nič nie je len tak, urobil asi jednu zo svojich najväčších chýb. Pretože ak by neexistovalo PREČO, nebolo by čo dokazovať, a odpoveď „lebo to určil zákon, bohovia, počasie alebo to povedala tá pani od vedľa“ by bola tou najlepšou. Je známa veta, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Ale ja tvrdím, že stokrát spochybnená pravda sa klamstvom nestane, pokiaľ jej je aspoň jeden človek ochotný veriť. Aj keď to budem len ja. Čiže ak ja budem veriť, že nemám rada rajčinovú polievku a milujem len jediného muža, bude to pravda. A nedokážem to. Nedá sa to dokázať. Pretože urobiť sa dá čokoľvek, povedať taktiež, papier vraj znesie všetko, ale ľudská duša, tá jediná pozná pravdu. A ak sa niekto očami duše dokáže pozerať na toho druhého, pochopí, na čom je. Či je to vedúci jeho zmeny v práci, matka či ktokoľvek.
... Zúčtovanie dňa. To posledné, čo človek robí ešte predtým, než zaspí s nádejou, že sa ráno opäť zobudí. Uvedomenie si relatívnych pre a proti, víťazstiev a prehier, radostí a smútkov a iných aspektov vplývajúcich na ľudskú psychiku. Niektorí nad uplynulým dňom uvažujú hodiny, dokonca ani nespia. Ja rozmýšľam, kým nezaspím. Mám však prirodzenú danosť zamotať sa do myšlienok tak, že ak neodpadnem od únavy, tak nad všetkým rozmýšľam aj do tretej do rána. Opäť to rozčlenenie dňa, ktoré nie a nie zoradiť tak, aby to vyhovovalo nám, ale vyhovuje okoliu.
... A takto to je stále. Dookola. Ráno, obed, večer, noc, ráno, obed, ...
Okorenené bežnými maličkosťami, aj vecami na celý život. Ublížite niekomu, koho milujete, potešíte niekoho, koho nenávidíte. Zraníte seba, zraníte nepodstatnú osobu, na ktorej by vám ani nemuselo záležať, ale z nejakej neznámej príčiny vás to mrzí. Nakričíte na človeka, ktorý si to absolútne nezaslúžil. Nestáva sa to bežne? Bohužiaľ áno. Riešite absolútne nepodstatné veci takým pompéznym spôsobom, že by vám aj najväčší dramatik zložil poklonu. A potom sa hneváte sami na seba, prečo je to tak. Prečo ste vy tými zlými, ktorí ostatným ubližujú, aj keď nechcú. Chcete odpoveď? Ja ju nemám. Odborne sa to tuším nazýva kríza umelcovho intelektu. Poznáte problém, viete, že by ste ho mali riešiť, ale neviete ako. Neviete sa dostať zo zdanlivo neriešiteľnej situácie a dostávate sa do ďalších, nadväzujúcich. A zrazu ste v špirále problémov, z ktorej nepoznáte východisko. Spúšťate sa stále nižšie, a keď sa dostanete nakoniec, na tú najtenšiu nitku, po ktorej sa nedá vytiahnuť hore, pretože by sa pretrhla. V tej chvíli potrebujete niekoho, kto by vám podal pomocné lano.
Predstavme si teraz tú lepšiu variantu. Že ten človek naozaj príde, vy sa chytíte a držíte sa, aby vám ho už nikto nikdy nemohol zobrať. On vám však začne lano poťahovať, stále viac a viac, a vy ho neudržíte, a ste zase tam, kde ste boli.
Ale máte i inú možnosť. Vo chvíli, keď vám lano začne pozvoľna brať, môžete si ho vy ovíjať okolo hrdla silnejšie a silnejšie, a aj keď cítite, že pomaly nemôžete dýchať, máte ho pevne pri sebe, a on to lano nechce, kým vidí, že je okolo vás pevne omotané.
Čo si vyberiete? Budete sa dusiť záchranným lanom, alebo budete mať voľnosť, ale nikoho pri sebe, s kým by ste si ju mohli užívať?
Áno, máte pravdu, najlepší je kompromis. Ale treba ho vedieť podať. Ktokoľvek vám povie, že rieši problémy zásadne diplomatickým spôsobom, a o všetkom sa dá normálne slušne porozprávať, trepe. Niekedy sa o niečom treba pohádať, pretože jedine v hádke vyjadríte svoje pravé pocity. Často poviete aj veci, ktoré ste vlastne povedať nechceli, len vám to akosi „vyletelo“. Každý pozná ten pocit viny, keď mu z úst vychádzajú slová, ktorým sám nechce ani veriť. Nanešťastie je to jedna z mnohých vecí, ktoré sa nedajú odčiniť. Nedá sa povedať prepáč, ak niekomu poviete, že ho nenávidíte. Nedá sa vziať späť, že niekoho nechcete už nikdy v živote vidieť. A – bolí to.
Toto všetko sa dá zažiť za jeden jediný deň. O nič menej, o nič viac. 24 hodín - mínus spánok. Myslíte si, že sa oplatí žiť život naplno, ak vezmeme do úvahy, koľko negatív máme okolo seba? Ja si myslím, že áno. Razím teóriu, že vo svete ani v živote neexistujú problémy. Existujú len prekážky, ktoré môžeme preskočiť, obísť, alebo podliezť. A veľkosť človeka sa ukáže práve v tom, aké vysoké prekážky dokáže prekonať, aby si pri tom nenabil hubu, a či vie, ktoré treba radšej podliezť či obísť, pretože sú nad jeho sily. Občas, keď už fakt nebudete vedieť, čo a ako ďalej, si na toto spomeňte. Neviem ako vám, ale mne to pomáha. Aj keď.. Len občas. Keď to potrebujem.
