V mojom živote sa toho udialo mnoho, ale ja som vo svojej podstate stále taká istá. Stále sa bojím nových vecí, mám strach z toho, že sa ma niekto dotkne, keď musím niekomu podať ruku, ak ma niekto chytí okolo pliec, zviera ma úzkosť. Ešte vždy (aj keď popri neustálych sťažností môjho drahého), nechcem chodiť po tme sama domov a musí ma chodiť odprevádzať. Znervózniem vždy, keď musím prehovoriť, pretože sa bojím, že sa strápnim. Toto sa rokmi nemení, nech som blondína, červenovláska alebo bruneta. Či mám 50 alebo 65 kíl či som sama alebo zamilovaná, toto sa nemení.
Mazlík mi síce neverí, že dokážem poslúchať, že ho nepodvediem hneď pri prvej príležitosti (a že tých už bolo...), že... Jednoducho som mu povedala všetko o svojej minulosti a on mi neverí, že to už môže byť iné, pretože ho milujem. Sú veci, ktoré nevysvetlíš...
Ale nie som to len ja. Je to tak pri všetkých. Tým, že sa človek zamiluje, ožení, stane sa mníchom, nezmení sa jeho podstata. Môžu sa zmeniť jeho presvedčenia a názory o tom čo je a nie je správne. Ale on sám vo svojej podstate zostane taký istý. Už je to tak.
Preto, ak vám niekto tvrdí, že sa zmenil, a že je z neho nový človek, neverte mu tak celkom. Pretože aj keď už nie ste dieťa, máte prácu, manželku a trebárs i vlastné deti, stále sa dokážete zasmiať s človekom, ktorého ste nevideli roky, pretože sa zabavíte na spomienkach. Nezmení sa váš zmysel pre humor (aj keď sa môžu zmeniť veci, ktoré vám prídu smiešne a už sa nebudete možno smiať na tom, ako sa nafukuje kondóm, ale uškrniete sa nad novým účesom vašej kolegyňe, ako ste to robili kedysi), nezmení sa vaša dobrá vôľa (česť výnimkám extrémnej zatrpknutosti).
Nesnažte sa byť iný nasilu. Prirodzený vývoj nezastavíte, ale byť natruc iný, než v skutočnosti, nie je to pravé orechové.
