Osud nemá rád princezné... Plakala... A veľa. Veľakrát... Sedela, plakala a nemyslela na rozpúšťajúci sa make-up, ktorý už vôbec nebol nádherný. Z krásnych topánok Ju boleli nôžky, v krásnych šatách nemohla dýchať, krásne vlasy Ju ťahali a nechty? Tie vlastne vôbec neboli krásne.
Mal to byť jeden z najšťastnejších dní v Jej živote. Mala byť šťastná. Mali Ju milovať a ležať Jej pri nohách. Namiesto toho Ona padla na kolená a bola opäť sama. Sama proti celému svetu. Svetu, ktorý nie je krásny. Nie je ani pekný. Nie je vôbec Jej.
Nerozumie už ničomu. Nič, v čo verila, už neexistuje, všetci, ktorých milovala, sa stratili. Sama leží v posteli a nikto nepočúva Jej vzlyky. Nik nevníma bolesť Jej duše. Nechcú vedieť čo Ju trápi. Nemala by tu ani byť. Mala by zmiznúť, vypariť sa ako dym. Keby to tak išlo... A ráno? Ráno boli šaty špinavé, topánky obité, vlasy strapaté a make-up dávno v poduškách. Bolo po sláve. Sláve, ktorá sa nekonala. Tak si ľahla do vane a začala miznúť...
