Presne tak. Zase som tam, kde som bola už mnohokrát a kde som už nechcela nikde byť - na mojom osobnom, celkom súkromnom a nedotknuteľnom dne. Sem nikto nechodí, tu nie sú otváracie hodiny. Tam chodím len a len ja. A ešte neradšej ako k zubárovi. Nenávidím zubárov.
Neviem ani presne, čo chcem teraz povedať. Potrebujem sa vyspovedať a nemám komu. Tak píšem. Píšem, píšem a píšem... A za to, čo napíšem, mi zase niekto vynadá... Áno, áno... sebaľútosť, aké sebecké.
Ale niekedy potrebujem byť sebecká. Niekedy potrebujem počuť, že to čo som spravila, je dobré. Niekedy stačí povedať len ďakujem. Alebo: "Si zlatá, že to pre mňa urobíš." Ani to nebolí...
Teda - ako koho, veď sa poznám a kto ma pozná tiež vie, ako to opäť dopadlo. Už ani tie najsilnejšie lieky mi nezaberajú na kŕče. A stále plačem. A to by som sa mala učiť... Ako to zajtra vysvetlím profesorovi, to vážne neviem.
Niekedy by som chcela byť, trebárs, kvetina. Len tak si byť, fotosyntézovať si, odkvitnúť a umrieť. A bolo by. Žiadne trápenie, žiadne lásky, žiadne sklamania...
Alebo kameň. Kamene to majú jednoduché. To je nefér. Ja nechcem byť nadpriemerne inteligentné, večne nepochopené dieťa, ktoré každý súdi podľa rodičov. Nechcem byť žena súdená podľa skutkov z puberty. Nechcem... Nechcem toto všetko. Mne sa to nepáči. Ja som o to neprosila. Prečo mi to dali? Prečo som sa nemohla narodiť ako veverička? Veveričky sú predsa fajn.
Chcem len jedno. Jedného dňa vstať z postele, pozrieť sa do zrkadla a povedať si: "Si krásna." ...
