Gorila ako King-Kong I.

S dodatkom, že sa stýkal s informátorom a vedel o odpočúvaní bytu. História sa opakuje v podobnej grotesknej podobe. Pokúsim sa teraz priblížiť obdobie, ktoré tesne predchádzalo nasadeniu ITP Gorila, aby sme mohli širšie vnímať nasledujúci kontext vtedajších udalostí a ich pozadie. V čase od novembra 1998 až do 2003 som sa ako vedúci špecializovaného tímu na vyšetrovania zločinov z obdobia „mečiarizmu“, a potom ako riaditeľ Úradu boja proti korupcii do januára 2005, dostal k množstvu informácií i dôkazov k desiatkam závažných prípadov, ktoré zreteľne naznačovali, či vypovedali o zločinoch vysokých štátnych činiteľov a úradníkov, osôb z bohatých a vplyvných ekonomických skupín, a s ich viac než „tušeným“ prepojením na ústavných činiteľov a politické strany. Na tomto obmedzenom priestore sa sotva dajú vymenovať a popísať všetky ťažkosti, intrigy a zásahy, s ktorými sme sa počas vyšetrovania týchto prípadov stretávali na všetkých miestach. Zaznamenávali sme hádzanie polien pod nohy, i rôzne útoky voči nám od politikov, ba aj od kolegov policajtov, či spravodajských služieb a orgánov prokuratúry. Museli sme sa s tým sami, bez pomoci od kompetentných nadriadených miest a kľúčových orgánov štátu vyrovnávať a snažiť sa ich buď nevnímať, alebo sa ako tak, v rámci možností a zákonov, brániť. Nakoniec sme skončili, keďže sme nemienili ustúpiť, mnohí v civile. O tejto našej situácii čiastočne vypovedá aj zverejnený záznam z rozhovoru z 9.7.2006 medzi Jaroslavom Haščákom a Annou Bubeníkovou v dokumente Gorila. Bolo to krátko po parlamentných voľbách a nastupovala vláda Roberta Fica. Citujem z dokumentu: „Haščákov všeobecný pocit ale je, že sú dosť neschopní a nedotiahnu veci do konca. Kaliňák je podľa Haščáka mäkký chlap a nemá na to žalúdok. Navyše sa chystajú na veľké lúpenie a budú mať čoskoro dosť starostí s vlastnými kauzami. Podľa Haščáka nie sú schopní kauzy bývalej vlády dotiahnuť do konca. Šátek toho ale schopný je. Bubeníková sa pýta Haščáka, že či nevie, ako ďaleko sa dostal Šátek v minulosti. Haščák hovorí, že to vie úplne presne, že videl vyšetrovacie spisy. Haščák si myslí, že zopár káuz určite vyjde na povrch. V prípade ich vypuknutia bude najdôležitejšie zabezpečiť si prístup k vyšetrovacím spisom, aby vedeli reagovať. Treba vedieť zo spisu všetko od A po Z. Bubeníková rozpráva, že Rehákovi a Povrazníkovi (vedenie FNM za Mečiara) veľmi pomohli, keď vedenie FNM neposkytovalo polícii žiadnu súčinnosť (žiadosť o vyčíslenie škôd pre FNM a podobne), neboli v ničom nápomocní, a tak aj zakapali mnohé kauzy. Spomínajú aj prípady Ladislava Krajňáka a Ladislava Vaškoviča, ktorým svojou nečinnosťou a nemilitantnosťou tiež pomohli.“ Toľko citát z dokumentu k ITP Gorila. A teraz pár slov na vysvetlenie k tej situácii, ktorú Bubeníková a Haščák podľa dokumentu popisujú. Oddelenie osobitného určenia - operatívna zložka Úradu boja proti korupcii - rozpracovalo koncom roka 2003 a v priebehu roka 2004 desiatky závažných prípadov, v ktorých naši vyšetrovatelia následne začali trestné stíhanie. Išlo o trestné veci ekonomickej povahy so škodou rádovo desiatok miliárd korún. V tejto súvislosti sme začali vyšetrovať aj prípady tzv. konkurznej mafie, v ktorej sudcovia, správcovia konkurzných konaní a ich veritelia, podvodne vyhlasovali konkurzné konania s pomocou fiktívnych pohľadávok. Jedným z takýchto prípadov bolo aj ovládnutie majetku investičného fondu PSIPS Banská Bystrica. Koncom roka 2004 sa vyšetrovanie už chýlilo k možnému vzneseniu obvinenia konkrétnym osobám, medzi ktorými bol aj jeden z predstaviteľov skupiny Penta. V januári 2005 ma však minister vnútra Vladimír Palko odvolal z funkcie riaditeľa Úradu boja proti korupcii. Vtedy som dospel k záveru, že objasnenie ekonomických trestných káuz, do ktorých sú zapletené verejne činné osoby, nie je v záujme žiadnej politickej moci na Slovensku a odišiel som do civilu. So mnou odišiel aj dovtedajší šéf Oddelenia osobitného určenia. Na jeho miesto prišiel Ján Rejda, neskorší aktér z rozhovorov ITP Gorila. Vo všetkých ekonomických prípadoch, ktoré sme na úrade zanechali rozpracované a živé, boli trestné stíhania postupne zastavené bez vznesenia obvinenia konkrétnym osobám. Dokonca môj nástupca, nový riaditeľ Úradu boja proti korupcii Tibor Gašpar vyhlásil, že „konkurzná mafia" ani neexistovala. Je to dnes pre mňa smutné zadosťučinenie, keď v dokumente čítam, ako Bubeníková z FNM v rozhovore s Haščákom potvrdzuje moju skúsenosť z tých rokov, že vedenie Fondu národného majetku nám pri vyšetrovaní aktívne nepomáhalo, naopak zjavne bolo pasivne, zatajovalo dôkazy a dokonca nám odmietalo v preukázateľných prípadoch zločinov vyčísliť spôsobenú škodu a pripojiť sa ako poškodený k trestnému stíhaniu. Z tejto ukážky z dokumentu Gorila, ktorú môžem potvrdiť ako pravdivú, i na základe mojich ďalších skúseností z tých čias, sa dá len konštatovať, že stretnutia v konšpiračnom byte a obsah rozhovorov medzi zúčastnenými osobami v kauze Gorila sú s najvyššou mierou pravdepodobnosti pravdivé. Vylučujem sfalšovanie týchto dokumentov, respektíve ich podstatných častí. Témy, postupnosť i obsah jednotlivých rozhovorov sú zjavne odrazom ich skutočného priebehu. Riziká pravdivosti, či presnosti obsahu určitých pasáží rozhovorov môžu byť akurát v istom nesprávnom pochopení hovoru spracovateľom voľného prepisu, či použitím nesprávnej formulácie pri spracovaní písomnému záznamu, prípadne v tom, že vystupujúce osoby mohli samy disponovať nesprávnymi informáciami z druhej ruky, s ktorými pri rozhovoroch argumentovali, alebo si ich z účelových dôvodov vymysleli či skreslene interpretovali. To ale nespochybňuje fakt, že aktéri sa v byte stretávali, a sotva to bolo za účelom salónnej konverzácie nad šálkou čaju. Ako bývalý vyšetrovateľ sa pokúsim odpovedať na otázku, čo z trestnoprávneho hľadiska predstavuje prípad Gorila. Vychádzajme z toho, že zverejnené informácie o odpočutých rozhovoroch nám popisujú, ako sa predstaviteľ finančnej skupiny mal utajovaným spôsobom stretávať s ústavným činiteľom, funkcionárkou FNM, s predsedom politickej strany a jeho tajomníkom, a tiež tzv. bezpečnostný pracovník finančnej skupiny s vedúcim funkcionárom protikorupčného úradu polície. Ak to zjednoduším, podstatou ich snaženia bolo nezákonné a beztrestné získanie majetku v akejkoľvek podobe, či už pre zainteresované osoby alebo politické strany. Prostriedkami na dosiahnutie tohto cieľa bolo zneužívanie právomocí ústavných a verejných činiteľov, vyšších štátnych funkcionárov a zneužívanie obchodných a bezpečnostných informácií. Konkrétne sa jednalo o ovládnutie mocenských pozícií v ústavnom systéme (minister, poslanec parlamentu), v nadväzujúcich podriadených inštitúciách a orgánoch (napr. Prezídium a výkonný výbor FNM) a ich zneužívanie v rozpore so zákonom či celospoločenskými potrebami na participácii v privatizácii štátneho majetku či jeho majetkových účastí formou žiadania a prijímania úplatkov, zneužívania verejného obstarávania, ako aj zneužívanie policajných prostriedkov operatívneho a vyšetrovacieho charakteru na obranu ohrozených osôb, ale aj ako prostriedok nátlaku či vydierania voči „nepohodlným“ osobám. Trestnoprávnu kvalifikáciu tohto značne zložitého a dlhodobo páchaného konania podozrivých osôb treba rozdeliť do dvoch základných kategórií. Podozrivé osoby vytvorili k spáchaniu zločinov: 1. Podľa § 141 Tr. zákona nebezpečné zoskupenie a podľa písm. a/ zločineckú skupinu, ktorého jednotliví členovia samostatne alebo v rôznych zoskupeniach spáchali zločiny 2. Zneužívania právomoci verejného činiteľa, sprenevery, podvodu, prijímania úplatku, podplácania, ohrozovania utajovanej skutočnosti, ohrozovania dôvernej a vyhradenej skutočnosti, krivého obvinenia a legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa par.233 a 234 Tr.zákona. Z Gorily by sa však nemohol vyvinúť King-kong, ak by si po získaní prvotných informácií o pripravovaných a realizovaných zločinoch zodpovedné štátne orgány a osoby bezo zvyšku splnili svoju zákonnú povinnosť, a to po dobu piatich rokov od roku 2006 až doteraz. Následky úplnej či čiastočnej ignorácie týchto informácií a úmyselný či nedbalý výkon povinností sa závažne prejavili v súvislosti s neprekazením pripravovaných a realizovaných zločinov, umožnením uniknúť páchateľom následkom trestného stíhania a zmarením zabezpečenia dôkazov, ako aj umožnením legalizovať príjem z tejto trestnej činnosti. Jeden z aktérov rozhovorov z Gorily, niekdajší šéf Oddelenia osobitného určenia Ján Rejda, aktuálne uviedol v televízii na svoju obranu, že so Zoltánom Vargom, ktorý vystupuje v Gorile ako spojka Penty, mal priateľský vzťah a tento ho mal pri stretnutiach „zasväcovať resp. orientoval ma vo veciach, ktoré som potreboval pri svojej služobnej činnosti". Zároveň Rejda pre televíziu uviedol, že o všetkých jeho stretnutiach informoval svojho priameho nadriadeného Tibora Gašpara, vtedajšieho riaditeľa Úradu boja proti korupcii. Zároveň Rejda vedel, ako dodal, že miesto stretávania sa – byt na Vazovovej ulici v Bratislave – je odpočúvaný. Ako zakladajúci riaditeľ Úradu boja proti korupcii viem, že Oddelenie osobitných činností, ktorého bol Rejda vedúcim, bol špeciálny operatívny útvar v priamej riadiacej pôsobnosti samotného riaditeľa Úradu, pričom táto osoba bola nezastupiteľná. Z toho vyplýva, že iba riaditeľ Úradu vydával tomuto oddeleniu úlohy, kontroloval ho a bol ním informovaný. Na tomto oddelení mali byť operatívne rozpracované najzávažnejšie a najzložitejšie prípady korupcie a hospodárskej kriminality. Závažnosť prípadov si vyžadovala minimalizovať počet zainteresovaných osôb a vysokú úroveň utajovania predmetu i osôb operatívneho záujmu. Tomu musel zodpovedať výber informátorov, ich využiteľnosť, kvalitná príprava stretnutí po obsahovej a taktickej stránke až po fyzickú ochranu policajta, vrátane ochrany pred jeho prípadnou diskreditáciou. V roku 2004 bol Ján Rejda len jedným z operatívnych pracovníkov Oddelenia osobitných činností Úradu. Už v priebehu roka 2004 sme vedeli o osobe Zoltána Vargu a jeho vzťahu a činnosti v prospech finančnej skupiny Penta. V tomto období J. Rejda nemal žiadny dôvod ani súhlas svojho nadriadeného k prípadným schôdzkam s touto osobou. Pokiaľ by tak urobil (napr. náhodne), bol povinný o tomto stretnutí urobiť písomný záznam a tento predložiť nadriadenému. To sa však nestalo. V rámci tohto oddelenia sme dodržiavali zásadu obmedzenej informovanosti jednotlivých jej členov len na čiastkové úlohy, pričom celkový stav dokazovania v rozpracovaných prípadoch bol známy len mne a vtedajšiemu vedúcemu oddelenia, pripadne vyšetrovateľovi. Pritom Ján Rejda nemal dostatočné odborné znalosti z oblasti ekonomicko-finančnej, trestnoprávnej ani skúsenosti z dokazovania a fakticky sa nemal možnosť zoznámiť s dôkazným stavom v jednotlivých prípadoch. Otvorené i skryté snahy predstaviteľov Penty o osobné stretnutia i získanie informácií o stave vyšetrovania prípadov, ktoré sa ich osobne dotýkali, boli z našej strany eliminované a pozitívny postup ich dokumentovania potvrdzoval nepreniknuteľnosť našej ochrany. Pokiaľ teda Ján Rejda tvrdí, že Zoltán Varga ho „zasväcoval“ vo veciach, ktoré potreboval pre svoju služobnú činnosť, potom sa tak dialo až po mojom odvolaní z funkcie V. Palkom od 18.1.2005, a to pod dohľadom jeho nadriadeného T. Gašpara. Z dostupných materiálov Gorily vyplýva, že ITP – odpočúvanie bytu a zaznamenávanie rozhovorov - bolo nasadené rozhodnutím sudcu 23.11.2005. Za štyri mesiace, t.j. do konca marca 2006, mali byť uskutočnené 4 stretnutia medzi Jánom Rejdom a Zoltánom Vargom (8.12.2005, 28.2.2006, 20.3.2006 a 30.3.2006). Už podľa obsahu záznamu z prvého stretnutia je zrejmé, že kontakty medzi nimi boli časté a prebiehali aj pred odpočúvaným obdobím. Ján Rejda mal byť za svoje „služby“ Zoltánom Vargom v roku 2005 finančne odmeňovaný štvrťročným paušálom 50 tis. Sk (neskôr suma upresnená na 100 tis. Sk) a ešte osobitne mu mali byť uhradené 3 „realizáky“ a 4 iné prípady. Počas stretnutia mal Ján Rejda uviesť informáciu, že jeho oddelenie pracuje na prípade „recyklačného fondu“ a tiež podrobnosti k svojmu policajnému kolegovi „Gabčovi“, ktorého manželka či priateľka mala pracovať v SIS. Tieto dva fakty sa dajú ľahko overiť a nimi sa môže preukázať aj pravdivosť obsahu stretnutia. Zároveň potvrdenie ich pravdivosti môže dokazovať, že Ján Rejda uvádzal pri stretnutíach so Z. Vargom služobné informácie nad rámec potrieb operatívnej schôdzky. Zo záznamu vyplýva, že J. Rejda sa v podstate ani nepokúsil položiť Z. Vargovi otázku, ktorá by čo i len vzdialene naznačovala jeho operatívny záujem. Pre pracovníkov SIS bol tento kontakt so Zoltánom Vargom prekvapením, pretože následne museli podľa určitých osobných údajov uvedených v rozhovore identifikovať osobu ako Jána Rejdu, vedúceho oddelenia osobitnuých činností Úradu boja proti korupcii Prezídia PZ. Tvrdenie Jána Rejdu, že celý čas o odpočúvaní svojich rozhovorov s Vargom vedel, je vysoko nepravdepodobné a s veľkou mierou účelové, s cieľom „malým priznaním skryť podstatu problému“. Situácia, kedy operatívny pracovník by vedel o odpočúvaní rozhovoru so svojím „informátorom“, je vysoko riziková pre jeho osobu i políciu, a to najmä vtedy, ak nie je zistené, kto a z akých dôvodov odpočúvanie vykonáva a čo s týmito informáciami následne urobí. Výnimočne takýto úkon môže byť vykonaný, ale po dôkladnej analýze a príprave, a to ako cielená schôdzka, ktorá má vyvolať určitú reakciu druhej strany, pričom o tomto úkone musí byť vyrozumený nadriadený operatívneho pracovníka a musí dať k tomuto úkonu písomný súhlas. Je preto nemysliteľné, aby T. Gašpar odsúhlasil dlhodobý a opakovaný kontakt svojmu vedúcemu špeciálneho protikorupčného oddelenia s vedomím, že obsah stretnutí je zaznamenávaný neznámym subjektom. To už nehovorím o porušení základných pravidiel práce operatívneho pracovníka, najmä dodržiavania zásady maximálneho utajenia svojho informátora a svojho operatívneho záujmu. Predpokladám, že takéto záznamy o vedomosti odpočúvania bytu pri stretnutiach so Z. Vargom a opakovaný súhlas s nimi riaditeľom T. Gašparom sa na Úrade boja proti korupcii nachádzať nebudú. Je vôbec otázne, či o všetkých štyroch konkrétnych stretnutiach J. Rejdu so Z. Vargom od decembra 2005 do marca 2006 boli spracované podrobné záznamy a tieto boli T. Gašparom odsúhlasené s príslušnými závermi a úlohami. Fakt, že J. Rejda, ale ani Z. Varga, pri svojom prvom zaznamenanom stretnutí 8.12.2005 nevedeli o odpočúvaní miesta stretnutia – priestorov bytu - dokazujú samotné zverejnené záznamy. Až 23.1.2006 Z. Varga nechal skontrolovať priestor bytu pracovníkom špecializovanej firmy, čo zopakoval aj 31.1.2006 a 17.2.2006. Je možné, že so začatím technickej kontroly bytu súvisí aj prvá spracovaná spravodajská informácia riaditeľa SIS zo dňa 24.1.2006 z akcie Gorila, ktorá nebola z taktických dôvodov zaslaná mimo službu. Tieto technické opatrenia Z. Varga prijal, lebo tri a dva týždne predtým mal získasť informácie z prostredia SIS, že sa na úrovni riaditeľa služby preberala jeho osoba ako aj záležitosti, ktoré sa hovorili pri stretnutiach v danom byte. Tento postup Z. Vargu bol bežným postupom pri podozrení na zistený únik dôležitých informácií a podľa toho, že stretnutia a rozhovory v byte pokračovali aj naďalej, Z. Varga považoval vykonané technické opatrenia za dostatočné. Existencia šiestich konšpiračných bytov a ich používanie na rôzne stretnutia, majúce súvislosť s osobou J. Haščáka (Pentou), ako aj realizovanie ich technickej ochrany pred odpočúvaním, naznačuje vyššiu mieru ovládania metód spravodajskej práce. Pokiaľ je pravdou, že J. Rejda mal za svojho „informátora" Z. Vargu a získané informácie boli obsahom utajovaných písomností, potom tieto aj v súčasnej dobe podliehajú zákonnej ochrane pred ich zverejnením. Z tohto dôvodu J. Rejda, pokiaľ nebol príslušným postupom oslobodený od povinnosti mlčanlivosti vypovedať o utajovaných skuátočnostiach, nemal právo sa cez médiá vyjadrovať k osobe Z. Vargu, miestu ich stretnutia a k akýmkoľvek podrobnostiam. Aj v prípade jeho oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti, o týchto skutočnostiach môže vypovedať len v postavení svedka v konkrétnej trestnej veci a pred príslušnými orgánmi činnými v trestnom konaní. Záznam obsahu rozhovoru J. Rejdu so Z. Vargom dňa 28.2.2006 má ešte vyššiu vypovedaciu hodnotu ako záznam z predchádzajúceho stretnutia a potvrdzuje jednostranné poskytovanie informácií od Rejdu smerom k Vargovi: Najrv Rejda uvádza, že z prostredia SIS zistil, že František Polák, riaditeľ I. odboru sekcie D „stopil“ pripravovanú spravodajskú informáciu o kontaktoch Rejdu s Vargom (pravdepodobne sa jedná o spravodajskú informáciu z 24.1.2006, ktorú riaditeľ SIS z taktických dôvodov zdržal a nezaslal mimo službu)- Rejda vysvetľuje podrobnosti vyšetrovaného prípadu podvodov kňaza rožňavskej diecézy a aktívnej účasti príslušníkov SIS v jej organizovaní. - Rejda informuje Vargu o obsahu stretnutia ministra Pada s prezidentom PZ A. Kulichom a riaditeľom protikorupčného úradu T. Gašparom, ktorý sa pýtal na osobu Rejda a na ním rozpracované prípady privatizácie letiska a Carga, - Rejda informuje Vargu, že trestné oznámenie na Annu Bubeníkovú medzi informáciami ešte nenašiel,- Varga žiada Rejdu (ukladá mu úlohu) operatívne rozpracovať osobu predsedu predstavenstva Všeobecnej zdravotnej poisťovne MUDr. Hlavačku. V prípade pravdivosti záznamu takýto priebeh rozhovoru a najmä jednostrannosť poskytovaných informácií od policajta smerom k civilnej osobe a dokonca ukladanie úloh k účelovému operatívnemu rozpracovaniu určitej osoby jednoznačne preukazujú, že sa nejednalo o utajené stretnutie policajta so svojím „informátorom“, ale že pozície v ich vzťahu boli obrátené. Ďalšie stretnutie Rejdu s Vargom 20.3.2006 tématicky nadväźuje na ich predchádzajúce rozhovory a dohody. Rejda informuje, že začal operatívne rozpracovávať predsedu predstavenstva VZP MUDr. Hlavačku, avšak zatiaľ nič nenašiel na začatie trestného stíhania, Varga potvrdzuje veľký záujem Penty na trestnom stíhaní tejto osoby a sľúbil spýtať sa J. Haščáka, či je možné osobné stretnutie Rejdu s ich „informátorom“, pravdepodobne z prostredia poisťovne,- Rejda informuje, že spoločnosť V.O.D.S. je vyšetrovaná v rámci tzv. Recyklačného fondu, pričom časť je vo vyšetrovaní a časť ešte v operatívnom rozpracovaní. Varga poznamenáva, že sa spýta Valašíka (pravdepodobne obhájca v tejto trestnej veci), „či je tam nejaký problém“,- Varga informuje, že SIS poslala na MV SR informáciu o stykoch medzi nimi dvomi,- Rejda informuje, že zo SIS už žiadna informácia na nich nepôjde, za čo sľúbil nekriminalizovanie Slotu a operatívnu pasivitu voči SMER-u, - Varga opätovne dáva Rejdovi úlohu k oznámenému prípadu voči A. Bubeníkovej. Na stretnutí 30.3.2006 J. Rejda uvádza, že jeho kamarát - podriadený „Maroš“ má na SIS známeho, ktorý mu dal informáciu, že „pamflety“ na Rejdu s Vargom osobne spracoval riaditeľ sekcie D Arpáš. S najväčšou pravdepodobnosťou sa v osobe „Maroš“ jedná o Mariána Capeka, v čase rozhovoru operatívneho pracovníka Oddelenia osobitných činností protikorupčného úradu, podriadeného J. Rejdu. - J. Rejda informuje Z. Vargu o tom, že jeho kolega „Gabčo“ má manželku v SIS a keďže on má prístup k všetkým vyšetrovacím a operatívnym spisom, tak týmto spôsobom je spravodajská služba informovaná. Má to však „háčik“, pretože spisy rozpracované Rejdovým oddelením sú prístupné len riaditeľovi úradu T. Gašparovi, preto služba má práve o tieto enormný záujem. V spomínanej osobe „Gabčo“ sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o vtedajšieho riaditeľa vnútorného odboru Úradu boja proti korupcii Daniela Gabča. - Rejda veľmi podrobne informuje Z. Vargu o postupe vo vyšetrovaní kauzy kňaza Báthoryho z biskupského úradu v Rožňave a na žiadosť Vargu mu sľubuje zadovážiť kópiu celého spisu do 3.4.2006. - Rejda poskytuje utajovanú informáciu o svojom informátorovi, ktorý pracoval v SIS a v súčasnej dobe prešiel do Vojenského obranného spravodajstva, ktorý mu poskytol čerstvé informácie o zneužívaní služobných vozidiel, služobných bytov a o kupčení s bezpečnostnými previerkami príslušníkmi SIS. Táto informácia sa bude dať veľmi ľahko preveriť, a to podľa záznamov, spracovaných J. Rejdom, zo stretnutí s informátormi, a to v krátkom čase pred touto schôdzkou, pričom je možné, že po operatívnom rozpracovaní bolo v týchto podozreniach aj začaté trestné stíhanie. V závere J. Rejda uvádza, že pritlačil na svojho podriadeného „Maroša“ (Marián Capek), aby urýchlil „kauzu Markuria – Zoroslav Kollár (balík pohľadávok VÚB). Bolo tam 32 pohľadávok a on ešte nemal vyčíslených 5“. Tieto informácie môžem potvrdiť, keďže v priebehu roka 2004 boli operatívne rozpracovné pohľadávky VÚB, a.s., ktoré v počte 32 za extrémne nízku odplatu postúpili predstavitelia banky spoločnosti Merkuria, za ktorou mala stáť osoba menom Zoroslav Kollár. Do môjho odchodu v januári 2005 sme z počtu 32 pohľadávok stačili pripraviť k začatiu trestného stíhania len päť. Zo všetkých štyroch záznamov o priebehu rozhovorov medzi J. Rejdom a Z. Vargom jednoznačne vyplýva, že v žiadnom prípade nejde o služobný styk policajta so svojím tzv. informátorom, keďže prakticky zo strany policajta neboli v tomto smere vyslovené žiadne požiadavky či otázky. Jednoznačne z obsahu rozhovorov vyplýva, že ide o rozhovor dvoch osôb veľmi úzko spolupracujúcich a vzájomne si vymieňajúcich svoje informácie k určitým osobám a trestným veciam, pričom prevažnú časť závažných informácií z prostredia polície poskytol J. Rejda a tieto majú závažný charakter poskytovania informácií utajovaného charakteru nepovolanej osobe. Dokonca J. Rejda prisľúbil zadovážiť pre predstaviteľa Penty spisový materiál z trestnej veci kňaza Báthoryho. Tématická štruktúra rozhovorov, ich postupná logická nadväznosť a ich rozvíjanie s konkretizáciou určitých faktov, ktoré sú verifikovateľné s realitou, maximálne zvyšujú dôveryhodnosť zverejnených záznamov. Nariadenie ministerstva vnútra o operatívno-pátracej činnosti nepripúšťa postup, pri ktorom operatívny pracovník môže „obchodovať“ so služobnými informáciami pri svojich kontaktoch s tzv. informátormi, t.j. poskytovať menej závažné informácie za závažnejšie, tak ako to naznačil pre médiá J. Rejda. Pokiaľ takýto postup zvolil a realizoval, potom postupoval v rozpore s internými rezortnými predpismi i zákonom na ochranu utajovaných skutočností. Ak by obsah zverejnených záznamov z rozhovorov medzi J. Rejdom a Z. Vargom zodpovedal skutočnosti, potom o každej jednej schôdzke musel byť vopred informovaný jeho priamy nadriadený, riaditeľ úradu T. Gašpar, ktorému mal oznámiť stretnutie s informátorom, vedeným pod určitým označením, miesto a čas stretnutia, jej účel. Z každej realizovanej schôdzky mal J. Rejda spracovať písomný záznam s podrobným priebehom schôdzky (výsledok splnenia úloh z predchádzajúcich stretnutí, nové zistenia, prípadne prevzaté písomné dokumenty, uložené úlohy do budúcnosti). V závere správy mal navrhnúť nadriadenému, ako budú jednotlivé informácie použité a po odsúhlasení nadriadeným založiť záznam do tzv.zberného hárku k ostatným záznamom o schôdzkach s daným informátorom. Z toho vyplýva, že tieto záznamy sa musia v zbernom hárku nachádzať a musia korešpondovať s dátumami stretnutí J. Rejdu so Z. Vargom, zaznamenanými pri odpočúvaní pracovníkmi SIS. I týmto spôsobom sa dajú ľahko verifikovať záznamy SIS, ale zároveň i opačne, správnosť postupu J. Rejdu. (Pokračovanie dňa 13.1.2012)