Vláda slovenskej finančnej oligarchie.

Už sa nehrajme na slepú babu. Už sa prestaňme hrať na predvolebné preferencie a rôzne sociologické prieskumy. Už sa konečne pozrime na veci tak, aké skutočne sú. V nasledujúcich voľbách vôbec nejde o to, či tu bude vládnuť ľavica alebo pravica. Ide o to, či tu bude pokračovať „ficovláda“ pozostávajúca z niekoľkých silných finančných skupín, ktoré si zotročili štát, vyciciavajú ho až do morku kostí, ohlupujú občanov a hádžu im ohlodané kosti, čomu hovoria sociálna solidarita, zabezpečili si pre seba beztrestnosť alebo sa takýto nebezpečný skupinový experiment – skončí. Tak znie otázka a taká je vo voľbách naša občianska zodpovednosť. Problém korupcie politických elít a ich prelínanie s finančnými skupinami nie je špecifikom Slovenska, ale potýkajú sa s ním s väčšou či menšou mierou ohrozenia všetky postkomunistické štáty. Výrazným vzorom je Rusko. Ruská novinárka Anna Politkovská, zavraždená 7.11.2006 vo svojom denníku v krátkom článku „Pár slov záverom : bojím sa ?“ napísala o podstate ruskej politickej moci : „Ľudia mi často hovoria: Si pesimistka, ktorá neverí v silu ľudí, si len Putinova odporkyňa a nič iné nevidíš. Lenže ja vidím všetko – v tom je ten problém. Vidím i to dobré, i to špatné. ... Zatiaľ tu (v Rusku, pozn. aut.) nie sú žiadne signály, že by sa snáď niečo menilo. Moc zostáva k všetkým podnetom zvonka, teda od ľudí, úplne hluchá. Žije si sama pre seba. V jej tvári je trvale prítomná stopa osobnej lačnosti a podráždenia, že niekto či niečo jej bráni obohatiť sa ešte viac. A tak aby nič nebránilo, má pred sebou veľmi dôležitú úlohu : zlikvidovať zárodky občianskej spoločnosti ... Byť dnes pri moci je len spôsob, ako si dobre zarobiť. Nič viac. Nič iné ľudí pri moci nezaujíma.“ Ako sa len tá ruská moc podobá tej našej. Niečo z našej histórie. Mečiarom zasiate semeno v podobe „novej podnikateľskej vrstvy“ nielen vzklíčilo, ale začalo prinášať nevídanú úrodu. Dočasná strata politickej opory v rokoch 1998 až 2005 im nakoniec neublížila, ba naopak, posilnila ich, i keď boli dočasne ohrozené ich podvodne získané majetky ako aj ich osobná sloboda. Prvý pokus o prevzatie štátu súkromnými subjektami v roku 2002 nevyšiel pre celkovú jeho nepripravenosť a doznievanie pozitívnych emócií väčšej časti verejnosti. Slabý politický mandát vtedajšej vládnej koalície ešte rozkolísaný trójským koňom v podobe ANO a jej predsedu nevyhnutne viedol k stále zjavnejšej kolaborácii s „nezávislými“ poslancami, zastupujúcimi silné ekonomické klany. Túžba udržať si moc priviedla vtedajších vládnych až na hranu, ktorá otupila osteň namieraný voči bezbrehému rozkrádaniu a ich páchateľom. Postupne vytvárané podmienky viedli koncom roka 2004 k dohode : za beztrestnosť môžete pokračovať vo vládnutí. Táto mentálna krátkozrakosť ich uvrhla do beznádeje, z ktorej sa už štyri roky snažia dostať. Takýto status quo sa však mohol kedykoľvek zvrtnúť a preto finančné klany vytvorili vlastný, na sto percent ovládaný „vládny“ mechanizmus. Druhý pokus o prevzatie štátu súkromnými subjektami sa s plnou razanciou úspešne prejavil vo voľbách v roku 2006. Najmä od volieb v roku 2006 sa začali presadzovať na prvý pohľad nelogické novely zákonov, ako napríklad o vylúčení záujemcu z verejnej súťaže s najnižšou ponúkanou cenou. Ako v prípade diaľničného mýta, nevyhrávali najlepší či najkonkurencieschopnejší, ale tí, čo mali najlepšie konexie a známosti, alebo ktorí si svoje pozície už pred voľbami predplatili. Skryté korupčné obchody a ich vzájomná výhodnosť pre členov politických, ekonomických a byrokratických elít vytvorila sieť komplicov, ktorí si navzájom kryjú chrbát. Príkladov za ostatné štyri roky máme nepočítane. Len z posledných dní : podvod a pranie špinavých peňazí v objeme 62 miliónov Sk, z ktorého sú podozrivé osoby (súčasný minister, v minulosti pracujúci pre finančného mecenáša) sa vyšetrovali päť rokov bez výsledku, aby sa mohlo trestné stíhanie pre uplynutie premlčacej lehoty zastaviť. Zainteresovaná finančná skupina pred voľbami „len tak“ z čisto podnikateľských dôvodov (sic!) odkúpila renomovaný denník, ktorý zastával vyhranené postoje voči vládnej koalícii. Predstaviteľ tejto finančnej skupiny „len z čisto morálnych dôvodov“ požiadal vedenie súkromnej televízie, ktorú len tak náhodou vlastnia, aby neodvysielala reportáž o podozrení zo špinavého financovania vládnej politickej strany. Veľká politická korupcia je súčtom mocenského monopolu, nekontrolovanej diskrécie (tzv. správneho uváženia vo verejnom záujme) a nízkej miery verejnej kontroly. Najlepším indikátorom jej existencie je skutočnosť, že politická strana, ktorá má rozhodujúci vplyv na činnosť kolektívnych orgánov rozhodujúcich o poskytovaní verejných služieb financuje právnická alebo fyzická osoba, ktorá verejnú službu - napr. verejnú zákazku - získala. Po štyroch rokoch vládnutia R. Fica a doposiaľ nevyšetrených podozrivých machinácií so štátnymi financiami a eurofondami (nástenkový tender, predaj emisií CO2, upratovacie práce na MO SR, diaľničné mýto, PPP projekty, financovanie sociálnych podnikov, podozrivé finančné operácie pri zmene kurzu centrálnej parity slovenskej koruny voči Euru ...) je tento obraz skompletizovaný zverejnením informácie o sponzorstve SMERu v roku 2002 veľkopodnikateľom Ĺ. Blaškom. Snaha R. Fica frázou o „skrachovanom politikovi“ či R. Kaliňáka, že „je to celé lož“, anulovať fakty prezentované jedným zo zakladateľov tejto politickej strany B. Hanzelom vyznievajú chabo až smiešne. Jeho tvrdenia, že volebná kampaň v roku 2002 nestála oficiálne priznaných 10,6 milióna Sk ale až 284 miliónov Sk zapadajú do celkového „projektu vládnutia“. Je síce pochopiteľné, že za svoje peniaze títo sponzori chceli „legitímne“ rozhodovať o obsadení zvoliteľných miest na kandidátke poslancov Smeru do parlamentu, funkcií vo vláde či štátnych podnikov a finančne zaujímavých štátnych zákazkách. Sú však „legitímne“ aj obavy občanov, že takáto zmluva a jej plnenie je pre fungovanie demokratického systému najväčším nebezpečenstvom. Nekontrolovateľné financie pochádzajúce z pochybných zdrojov súkromných osôb utajene používané v predvolebnej súťaži narušujú politické práva a slobody občanov, porušujú ba priamo blokujú slobodnú súťaž politických síl. Dohoda medzi predstaviteľom politickej strany a súkromnou osobou (právnickou či fyzickou) spočívajúca v tom, že za finančnú úplatu v rozpore so stanovami tejto politickej strany poskytne možnosť určiť kandidátov na poslancov parlamentu, členov vlády, zástupcov štátu do orgánov obchodných spoločností s majetkovou účasťou štátu a získanie finančne výhodnej štátnej zákazky, porušujú právo občana zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov. Rovnako tak táto situácia vytvára medzi občanmi nerovnaké podmienky prístupu k voleným a iným verejným funkciám. Ak politická strana ako celok, alebo jej vedenie za finančné plnenie ponúkne možnosť jednej osobe, alebo skupine osôb bez vedomia občanov (utajene) určiť osoby „im oddané a zodpovedné“ za kandidátov na poslancov parlamentu, za člena vlády, za člena orgánov obchodných spoločností s majetkovou účasťou štátu, ktorí budú na týchto postoch presadzovať osobné alebo skupinové záujmy svojich „patriotov“ a to pred záujmami celej spoločnosti, potom porušili politické práva a slobody občanov, zásadu slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti garantované čl. 30 a 31 ústavy. Takáto politická strana svojou činnosťou porušuje Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony, zákony a medzinárodné zmluvy, jej činnosť smeruje k uchopeniu a držaniu moci zamedzujúcemu druhým stranám a hnutiam uchádzať sa ústavnými prostriedkami o moc alebo k potlačeniu rovnoprávnosti občanov (§ 4 písm. a,c zákona č. 424/1991 Zb. účinného v roku 2002, § 2 zákona č. 85/2005 Z.z. účinný v súčasnej dobe). V prípade preukázania medializovaných informácií o spôsobe financovania politickej strany SMER a poskytnutej neoprávnenej výhody súkromným osobám by bola miera intenzity porušenia týchto noriem tak vysoká, že oprávňuje požadovať od generálneho prokurátora podať na Najvyšší súd SR návrh na jej rozpustenie a pozastavenie politickej činnosti. Zároveň je treba mať na pamäti, že ak sa politická korupcia odohrávala pred voľbami v roku 2002 (sponzorská zmluva medzi Ľ. Blaškom a F. Flašíkom) a nebola odhalená a páchatelia postavení pred súd, tak tieto praktiky obdobne a určite ešte vo väčšom rozsahu pokračovali aj v roku 2006 a reálne predpokladám, že aj teraz. K čomu vlastne z trestnoprávneho hľadiska realizáciou podozrivého „sponzoringu“ politickej strany došlo ? Ak predstaviteľ politickej strany prijal finančný obnos v objeme 32 milióna Sk, ktorý v zmysle zákona o politických stranách a politických hnutiach (zákon č. 424/1991 Zb.) nezaúčtoval ako príjem z darov (§ 17 ods. 7, písm. b) a tieto peniaze mimo účtovníctva (tzv. čierny fond) použil pre účely financovania svojej politickej činnosti (napr. parlamentných volieb) dopustil sa trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 125 ods. 1 písm. a, ods. 4, písm. a,b/ (Trestný zákon č. 140/1961 Zb. účinný v čase spáchania činu) tým, že zatajil povinné údaje o závažných skutočnostiach vo výkaze slúžiacom na kontrolu hospodárenia a spôsobil tým iný obzvlášť závažný následok (vyvolal reálne pochybnosti u občanov o čistote politickej súťaže) a porušil osobitnú povinnosť, ktorá mu vyplývala zo zákona o politických stranách a politických hnutiach. Páchateľom hrozil trest odňatia slobody od 1 do 5 rokov, pričom trestnosť tohto zločinu zanikla uplynutím premlčacej doby, ktorá bola 5 rokov t.j. v roku 2007. Predseda politickej strany a ostatní jej funkcionári nemali postavenie verejných činiteľov v zmysle § 89 ods. 9 Tr. zákona č. 140/1961 Zb.. A keďže pre trestnú zodpovednosť verejných činiteľov sa vyžaduje, aby trestný čin spáchali v súvislosti so svojou právomocou a zodpovednosťou, ktorá musí existovať v čase spáchania skutku, potom v danom prípade predseda politickej strany ani iný jej funkcionár či splnomocnený zástupca nebol týmto špeciálnym subjektom a nemohol sa dopustiť trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. Voľby nedopadli podľa predstáv politických predstaviteľov SMERu a ich údajných „sponzorov“ a preto objektívne nemali možnosť tieto osoby plniť dohodnuté personálne obsadenia v štátnych inštitúciách a ani následne nezískali postavenie verejných činiteľov a s nimi spojenú právomoc a zodpovednosť. Pokiaľ sa vyšetrovaním nepreukáže, že Ľ. Blaško odčerpával financie zo svojich obchodných spoločností, ktoré neskôr poskytol politickej strane SMER, a ich výber napríklad doložil sfalšovanými daňovými dokladmi a týmto spáchal trestný čin podvodu či sprenevery, potom je minimálna šanca zdokumentovať následnými prevodmi a používaním týchto finančných zdrojov predstaviteľmi politickej strany legalizáciu príjmov z trestnej činnosti podľa § 252 Tr. zákona č. 140/1961 Zb. Vo vzťahu k trestnému činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a a podplácania podľa § 161a Tr. zákona č. . 140/1961 Zb v prvom rade musí páchateľ prijať alebo si nechať sľúbiť úplatok pre seba či inú osobu, ktorou môže byť aj politická strana a to, že „obstará vec všeobecného záujmu“. Pojem „vec všeobecného záujmu“ nie je obsahovo zhodná s plnením úloh spadajúcich do právomoci verejného činiteľa. Tento pojem je širší a obsahuje plnenie všetkých úloh, na ktorých splnení má záujem celá spoločnosť alebo aspoň väčšia skupina občanov. Obstarávaním vecí všeobecného záujmu teda nepredstavuje len rozhodovaciu činnosť ale aj takú, ktorá súvisí s plnením spoločensky významných úloh. Je evidentné, že pre celú spoločnosť sú takýmito významnými úlohami voľby poslancov do Národnej rady SR a následne aj prípadné personálne obsadenie funkcií vo vláde SR s možnosťou určiť aj personálne obsadenie v riadiacich a kontrolných orgánov významných obchodných spoločností s účasťou štátu. V konkrétnom prípade je zrejmá i súvislosť medzi prijatím úplatku a prisľúbenou konkrétnou činnosťou, ktorá má povahu veci všeobecného záujmu (personálne obsadenie funkcií poslanca, člena vlády, člena riadiaceho či kontrolného orgánu obchodnej spoločnosti). Na druhej strane bez poskytnutia úplatku by poskytovateľ nemal možnosť svoje personálne zámery realizovať. Tento trestný čin prijímania úplatku bol dokonaný už samotnou žiadosťou o úplatok, alebo jeho prísľubom, čiže fáza prípravy bola povýšená na dokonaný trestný čin. Pre dokazovanie teda postačí, ak sa preukáže, že došlo k ústnej dohode, pri ktorej obidve strany prisľúbili určité plnenie, na jednej strane poskytnutie úplatku a na druhej záväzok umožnenia navrhnúť osoby do určených funkcií. Pre dokonanie tohto trestného činu je irelevantné či k plneniu došlo, alebo dokonca či nastali objektívne možnosti (výhra vo voľbách), ktoré by umožnili realizovať pôvodný zámer. Jeho páchateľovi hrozí trest odňatia slobody od 1 do 5 rokov, pričom trestnosť tohto trestného činu zanikla uplynutím premlčacej doby, ktorá bola 5 rokov t.j. v roku 2007. Páchateľ, ktorý ponúkol, sľúbil alebo už poskytol úplatok v súvislosti s obstaraním „veci všeobecného záujmu“ sa dopustil trestného činu podplácania podľa § 161a Tr. zákona. Ak tento páchateľ medzičasom zomrel, trestné stíhanie je neprípustné a vec musí byť odložená (Ľ. Blaško). V prípade, že tohto trestného činu sa dopustili aj iné osoby, ktoré poskytovanie úplatku sprostredkovali (uzavreli písomnú dohodu) alebo následne realizovali (mesačne odovzdávali časť úplatku) a prípadne sa vyšetrovaním preukáže, že daný skutok sa stal a spáchala ho konkrétna osoba, potom musí byť trestné stíhanie zastavené z dôvodov zániku jeho trestnosti uplynutím premlčacej doby, ktorá bola 5 rokov, t.j. v roku 2007. Politické strany a politické hnutia sú v zmysle zákona o dani z príjmu oslobodenými subjektami. Aj z tohto dôvodu, ale najmä preto, že prijatie úplatku je nezákonnou činnosťou a páchateľa nemožno nútiť, aby tento úplatok priznal v účtovníctve a prípadne zdanil, nejedná sa o podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 Tr. zákona. Podané trestné oznámenie predstaviteľmi KDH však nemôže orgán činný v trestnom konaní odložiťlen jednoduchým konštatovaním o neprípustnosti trestného stíhania, pretože zanikla trestnosť činu uplynutím premlčacej lehoty. Bráni mu v tom podmienka, ktorú zákon v tejto súvislosti ukladá orgánom činným v trestnom konaní preskúmať a vylúčiť, a to, že premlčanie trestného stíhania sa neprerušilo, pretože „páchateľ nespáchal v premlčacej dobe úmyselný trestný čin. (§ 87 ods. 3 písm. b). Ak by sa vyšetrovaním zistilo, že páchateľ v tejto dobe spáchal úmyselný trestný čin, potom by sa jeho dokonaním začala nová premlčacia doba. Reálne je možné predpokladať, že podozrivé osoby z trestných činov spáchaných v roku 2002 mohli v súvislosti s voľbami do parlamentu spáchať obdobné trestné činy aj v roku 2006 a možno i pred tohtoročnými voľbami.