„Vystál som si – občiansky preukaz !“

Prišiel som ráno ešte pred pol ôsmou na Námestie Hraničiarov pred budovu polície v Peržalke. Nielenže som nenašiel voľné miesto na parkovisku ale s hrôzou som uvidel dav asi 100 občanov, panebože možno povedať i zhromaždenie občanov, či bolo povolené to neviem, ale na blízku neboli vodné delá, takže určite nebolo mafiánske. Stáli vonku a čakali. Nemajúc kde zaparkovať a v duchu sa presviedčajúc, že veď sa oni stratia a ja ožijem, odišiel som do obchodu. Vrátil som sa ani nie o dvadsať minút. Po druhej okružnej jazde na parkovisku som našiel miesto. Dav sa skutočne spred budovy stratil. Chvíľku som mal dobrý pocit, že som si privstal. Netrval však dlho. Vošiel som a vidím dlhý rad asi 40 čakajúcich. Panebože to snáď nie, idem ďalej a s potuteľným úsmevom (len tak pod fúzy aby iní nevideli) zisťujem, že to čakajú na vybavenie cestovných pasov. Vydýchnem si, zatiaľ ho nepotrebujem. Dobreže som si z hlboka vydýchol, lebo som sa musel zhlboka nadýchnuť. Vedľa bol rad asi 50 čakajúcich na občianske preukazy. Už keď som tu, neodídem. Túto vetu som si neskôr často musel opakovať, pričom som ju trochu zmenil, že keď už tak dlho čakám, bohuprisahám neodídem. Na začiatku čakania asi každý z nás má predstavu, že rad sa bude hýbať a on bude postupovať k cieľu, k tým vysnívaným dverám, za ktorými sa to všetko deje. Možno aj taký rad existuje, ale ten môj to dnes nebol. Mám tušenie a hrozné, že tento rad sa nehýbal ani včera ani dnes a nebude sa ani zajtra. Prvých päť minút bolo fajn. Obzeral som si ľudí, písomné rady polície, čo všetko treba k tomu preukazu. Hrialo ma u srdca, že mám všetko. Dočítal som sa na dverách, že za nimi sú tolety pre „stránky“. Takže nie občan ale stránka. Potom sa za mňa postavil postarší pár, čomu som bol rád, lebo som už nebol posledný. Rozprávali sme sa, aby reč nestála a čas ubiehal. Rad za mnou narastal, bohužiaľ rad predomnou ostával nezmenený. Po pol hodinke som si všimol, že stojím na pôvodnom mieste. Ostal som ostražitý. Ja tu kecám a niekto ma asi predbieha. Sústredil som sa na pelotón predomnou. Síce ma nikto nepredbehol ale je pravdou, že som ani nepostúpil. Jeden pán predomnou hovoril o tom, ako sa ráno pomýlil a postavil sa na cestovné pasy a po svojom omyle musel zmeniť rad. Pokúsil som sa odľahčiť, že keď už stál a bol vpredu, tak to mal predsa len využiť a nechať si vystaviť cestovný pas. Neusmial sa. Keď sa konečne o pár centimetrov rad posunul aj vpred, najhoršie natom boli asi desiati čakajúci, čo sedeli na dvoch drevených laviaciach. Museli sa buď posunúť na lavici alebo to najhoršie, museli sa postaviť. Sám na sebe som zbadal, že človek prechádza určitými čakajúcimi fázami, najprv to berie normálne, po pol hodinke sa začne ošívať, po hodinke vyrážať kritické poznámky, a nakoniec po dvoch hodinách si buď sadne, ak má načo, alebo apaticky zmrzne. Najdokonalejší je ten, čo sa úplne prestane hýbať, dokonca aj žmurkať. Už keď som bol tesne pred dverami, otvorilo sa okienko na vedľajších dverách, ku korým sa bez poradia nahrnuli tí, čo chceli výmenu preukazu po lehote. To nebol môj prípad. Podarilo sa mi sadnúť, spotil som sa a prestal som sa hýbať. Po takmer troch hodinách pozvanie k vybaveniu ma nakoniec prekvapilo. Stres, ktorý sme zažívali vonku, však zažívajú aj štátne zamestnankyne. Dlhoročné pracovíčky ešte nezažili normálne pracovné podmienky. Po reorganizácii im dokonca znížili počty pracovníkov o jednu a dali im nové počítače, ktoré sú pomalšie ako tie predtým. Bol som rád, že napriek vypätiu mi poradili a zasmiali sa. Týmto aj pre nich plním svoj sľub, že o týchto katastrofálnych podmienkach napíšem. Čo na záver ? Pokiaľ človek sám neskúsi, tak neuverí. Preto navrhujem skúste si to páni Palko, Kulich, Nociar, Spišiak, Bôžik ... Ak máte na nezmyselnú akciu rozháňania „nezákonného zhromaždenia“ pred pohrebom J. Eštóka, ktoré stálo niekoľko desiatok tisíc korún, tak sa určite nájdu rezervy aj na zvýšenie počtu pracovníkov správnej agendy a zakúpenie stoličiek a lavíc. Ak by sa situácia nezmenila, tak potom žiadam dôchodcov, ktorí si chcú privyrobiť, aby sa postavili do týchto radov a za odstupné prenechávali svoje tvrdo vystáte miesto iným, napríklad aj mne.