Zastrelenie Mariána Račka kukláčom – prejav zlyhania celého systému

Rýchla informácia verejnosti - áno, kategorické stanovisko o zákonnom použití zbrane - neprofesionálne a nekorektné. Len niekoľko hodín od udalosti policajný prezident Packa na tlačovej besede oznámil, že polícia zastrelila pri domovej prehliadke ozbrojeného muža. Rýchlosť, s akou o udalosti informoval možno kvitovať. O spôsobe a obsahu možno pochybovať. Zvýraznenie informácie o historicky prvom usmrtení ozbrojeného občana políciou v histórii Slovenska, zaváňa nechutnou mediálnou štatistikomániou. Ešte zarážajúcejší však je fakt, že Packa, len jemu vlastnou samoľúbou presvedčivosťou kategoricky tvrdil, že služobný zákrok bol po zákonnej i taktickej stránke zvládnutý perfektne. Už prvú pochybnosť o pravdivosti tohto tvrdenia vyvoláva príliš krátky čas na seriózne hodnotenie všetkých, do úvahy prichádzajúcich údajov a vplyvov. Packa mohol a s najväčšou pravdepodobnosťou aj vychádzal z úradného záznamu nadriadeného policajta, ktorý zbraň použil, a v ktorom povinne musel zhodnotiť jej zákonné použitie (§ 64 ods. 2 zákona o PZ). Keďže samotný nadriadený je často osobne zainteresovaný na výsledku tohto hodnotenia a v danej chvíli nemuseli byť k dispozícii všetky relevantné informácie, použitie týchto záverov na kategorické stanoviská k schvaľovaniu postupu polície je neprofesionálne a vysoko nekorektné voči médiám a občanom. Len vykonanie vyšetrovania tejto udalosti nezávislým orgánom, v danom prípade inšpekciou ministra vnútra a najlepšie prokurátorom vojenskej prokuratúry dá objektívnu odpoveď na zásadnú otázku, či bol pri použití zbrane dodržaný zákon. Nemám však na mysli len značne úzke videnie problému Packom, či mal a mohol policajt použiť strelnú zbraň voči osobe s nabitým a odisteným samopalom, ale či policajt musel použiť zbraň voči životne dôležitému orgánu, alebo mohol zásahom minimalizovať následky, či polícia využila všetky zákonné prostriedky k získaniu informácií a tieto využila k určeniu správneho taktického postupu pri domovej prehliadke a zadržaniu podozrivej osoby, a zo širokého hľadiska, či pri služobnom zákroku bol použitý policajt alebo policajný útvar, ktorý je zriadený na základe zákona a plní zákonom určené úlohy. Svoju objektívnosť Packa spochybnil už po policajnom zákroku v Čachticiach, kde psychicky narušený občan usmrtil policajta a druhého ťažko zranil. Vtedy verejne vyzval policajtov, aby vo zvýšenej miere používali zbraň, čím medzi policajtom a občanom nedodržal primeraný odstup a vo všeobecnosti sa priklonil k právu policajta. Jednoduchosťou „riešenia“ situácie zvýšil riziko nezákonného použitia zbrane, keď podcenil vplyv nízkej úrovne výcviku a výchovy policajtov a ich taktickú nevyzretosť. Bez výstrahy a varovného výstrelu ? K prvej rovine hodnotenia zákonnosti použitia zbrane – už konkrétnej situácie tesne pred výstrelom - polícia poskytla veľmi málo využiteľných informácií. Po obkľúčení chaty a výzve polície, osoba podozrivá z neoprávneného prechovávania zbraní vyšla von so samopalom v ruke, načo jeden z policajtov z pripraveného samopalu jednou ranou do srdca Račka zastrelil. Podozrivý, pripravený k strelbe, mal v ruke samopal s tridsiatimi nábojmi. Pri výstrele bol pravdepodobne v pohybe, keďže Packa schvaľoval strelu do hrudníka, najširšej časti tela, kde je najväčšia pravdepodobnosť zásahu. Zo zverejnených informácií teda vyplýva, že Marián Račka ústnu výzvu polície uposlúchol a z objektu vyšiel von. Neostal doma schovaný, nevyužil moment prekvapenia a nestrieľal na policajtov zo zálohy. Vyšiel von a dobrovoľne sa stal terčom. V ruke viditeľne držal strelnú zbraň – samopal a nenaznačoval strelbu. Nič nehovoril. To sú fakty. Predpokladám, že po opustení domu, po osudný výstrel policajta ubehlo len pár sekúnd, maximálne desať. Predpokladám, že Marián Račka sa približoval smerom k policajtovi a v čase výstrelu prichádzal vzpriamený a bol vzdialený len niekoľko desiatok metrov. V tejto situácii policajt použil strelnú zbraň, ktorou mieril na hruď, vystrelil jednu ranu a zasiahol srdce. Celá situácia prebehla pomerne rýchlo a zo strany policajta nebol čas na dlhé uvažovanie. V takýchto chvíľach sa však prejaví jedna základná vec : kvalita prípravy policajta, najmä nácvik správnych situačných postupov, tzv. automatizmov. Pred použitím zbrane je policajt povinný vyzvať osobu, aby upustila od protiprávneho konania s výstrahou použitia zbrane. Potom je povinný použiť varovný výstrel. V konkrétnom prípade policajt zbraň použil bez výstrahy a varovného výstrelu. Takto môže postupovať len za splnenia jednej z troch podmienok, že je sám napadnutý alebo je ohrozený život, či zdravie inej osoby alebo vec neznesie odklad. Prichádzajúci ozbrojený Marián Račka neurobil nič, čo by sa dalo charakterizovať napadnutím strieľajúceho policajta, či priamym ohrozením života iných policajtov. Byť v kontakte s ozbrojenou osobou je síce výnimočnou, no zároveň predpokladanou situáciou pri výkone policajnej služby, obzvlášť pre členov špeciálnej zásahovej jednotky. Tretia podmienka „vec neznesie odklad“ nastane, ak sa napríklad policajt náhodne ocitne zoči voči ozbrojenému páchateľovi a v okamihu musí použiť zbraň. Takáto situácia nastala pri úteku vrahov-policajtov z Polomky. Zdá sa teda, že v tomto prípade ani jedna zákonná podmienka umožňujúca upustiť od výstrahy a varovného výstrelu splnená nebola. Výstrel a usmrtenie – unáhlené. Aj pri hodnotení situácie z pohľadu splnenia podmienky pre použitie zbrane musím vychádzať z faktu, že od Mariána Račka ešte „priamo nehrozil útok“ voči policajtom. Samotné nesenie samopalu ešte neznamenalo bezprostredne hroziaci útok. Takýto široký výklad zákona by viedol k absurdným použitiam zbraní políciou len preto, že by občan napríklad na verejnosti vytiahol legálne držanú zbraň v úmysle odovzdať ju policajtovi. Zo situácie pred použitím zbrane musí byť policajtovi úplne zrejmý úmysel osoby zbraň použiť a to napríklad zo slovných vyjadrení, výstrelu, konania pod vplyvom alkoholu či drogy, nerešpektovaním výstrahy, či varovného výstrelu, poznaním osobnosti páchateľa a jeho násilných sklonov. Rovnako netreba zabúdať na dôležitý moment, že Marián Račka bol v svojom dome a na svojom pozemku. Mohol nadobudnúť dojem, že si toto svoje domové právo musí chrániť so zbraňou v ruke. V danej chvíli je nepodstatné, či zbraň mal v ilegálnej držbe. Po skúsenostiach s policajtami v Polomke, ktorí zavraždili otca, pred očami svojich detí v jeho dome, existuje vysoká miera nedôvery v políciu. Aj z tohto dôvodu mala polícia pred použitím zbrane využiť alebo sa aspoň pokúsiť o výstrahu, či vyrovný výstrel. Zo zákonných podmienok použitia zbrane prichádzali v úvahu len možnosti nutnej obrany alebo nemožnosti inak prekonať odpor smerujúci k zmareniu služobného zákroku (§ 61 ods. 1, písm. a,c zákona o PZ). Ak voči policajtovi bezprostredne nehrozil útok, nemožno jeho použitie zbrane podriadiť pod ustanovenie o nutnej obrane. Vyšetrovací úkon – výkon nariadenej domovej prehliadky začala polícia po obsadení chaty M. Račka jeho výzvou o opustenie objektu, čo tento splnil. Vyšiel však so samopalom, čo bolo evidentnou hrozbou – zastrašovaním - s predpokladom, že prípadne môže klásť odpor voči jej výkonu. Bližším hodnotením situácie sa zdá, že polícia sa ani nepokúsila o určitý kontakt s M. Račkom po jeho výjdení z chaty, prinajmenšom využitím ostatnej možnosti a to slovnej výstrahy alebo varovného výstrelu. Zdá sa, že na takýto priebeh udalosti prítomná policajná skupina nebola dostatočne pripravená a jej riešenie – cielený výstrel – bol prejavom nezvládnutého intenzívneho stresu. Bez zľahčovania mi krátky úsek od vyjdenia M. Račka z chaty až po jeho zastrelenie silno pripomína počítačovú animáciu bezmyšlienkovitej potreby odstrániť nepohodlnú figúrku. Ak predpokladám, že policajt bol dobrým strelcom, čo môže dokazovať i fakt, že jednou strelou zasiahol srdce osoby, potom ostáva nezodpovedané, či nezanedbal zákonnú povinnosť, čo najviac šetriť jej život a či nebolo možné strieľať do iných častí tela. Policajt, zranený strelbou v inom prípade tvrdil, že napriek svojej trénovanosti na bolesť túto neprekonal a vôbec nemohol pokračovať v pôvodnom zámere. Najlepšiu odpoveď na túto situáciu dali o päť dní tí istí nitrianski kukláči, ktorí museli zasiahnuť v Šuranoch. I keď každý prípad môže byť iný, i tak na páchateľa ani nevystrelili, pritom tento z pištole vystrelil pred obchodným domom na matku svojej družky, túto si zobral ako rukojemníčku na opustené miesto a počas zákroku na ňu nabitou zbraňou stále mieril. Zjavné podcenenie taktickej prípravy úkonov trestného konania. Zlyhanie jednotlivca má vždy hlbšie korene a súvislosti a v konečnom dôsledku je prejavom zlyhania systému. V danom prípade systémom je celková príprava trestného konania neoprávneného ozbrojovania a jedného z jeho úkonov a to domovej prehliadky. Ak teda zistíme evidentné pochybenia v príprave trestného konania – domovej prehliadky, potom bude pochopitelnejšie aj zlyhanie pri použití zbrane policajtom. V svojej dlhoročnej vyšetrovateľskej praxi som sa stretol s niekoľkými prípadmi neoprávneného ozbrojovania, v ktorých páchatelia bez ohľadu na možné trestnoprávne dôsledky „museli“ mať v ilegálnej držbe aspoň jednu zbraň, väčšinou strelnú, ku ktorej mali zvláštny láskyplný vzťah. Je to niečo podobné ako drogová závislosť, len predmetom tohoto záujmu je zbraň, ktorá je v očiach páchateľa naplnením životnej predstavy o kráse a šťastí. Pre jej získanie, ale naopak aj pre jej ochránenie je páchateľ ochotný urobiť čokoľvek. Je rozhodnutý brániť ju vlastným telom. Toto je pre políciu veľmi závažný fakt, ovplyvňujúci ich taktické varianty najmä v začiatkoch vyšetrovania a to eliminovanie prípadného násilia zo strany páchateľa pri tzv. ochrane svojich zbraní a zároveň zaistenie všetkých týchto zbraní pre účely trestného konania. V týchto prípadoch páchateľ nielen má veľmi blízky vzťah k zbraniam, ale tieto veľmi dobre aj ovláda. V konkrétnom prípade Mariána Račka polícia už na začiatku vyšetrovania vedela, že sa jedná o osobu, ktorá už v minulosti bola pre trestný čin neoprávneného ozbrojovania trestaná. Preto, podľa vyššie naznačeného bolo s vysokou pravdepodobnosťou zrejmé, že sa jedná o „milovníka zbraní“ a preto najmenej jednu bude ilegálne držať. Počas mesačného vyšetrovania polícia získala informácie, že tieto zbrane skutočne drží a miestom ich ukrytia bude jeho chata v Panských vinohradoch. U páchateľov týchto trestných činov je reálny aj ďalší predpoklad, že niektoré z ilegálne držaných zbraní môžu mať aj pri sebe. Preto je nevyhnutné uvažovať aj s vykonaním ich osobnej prehliadky. Prvou a základnou taktickou variantou malo byť rozdelenie vyšetrovacích úkonov - osobná prehliadka M. Račka a vykonania domovej prehliadky na dva samostatné, miestom a časom oddelené úkony. Pri tak časovo dlhom vyšetrovaní nemohlo byť problémom zistiť časový harmonogram opakujúcich sa činností M. Račka i s určením miesta, ktoré navštevuje. Osobne by som navrhoval riešiť osobnú prehliadku M. Račka mimo chaty - predpokladaného úkrytu ilegálne držaných zbraní – a po dlhšiu dobu trvajúcej operatívnej kontrole okolia chaty túto zmeniť v čase vykonania osobnej prehliadky na demonštratívne hermeticky uzavretý priestor. Týmto taktickým zámerom by sa predišlo akýmkoľvek nepredvídaným činom zo strany M. Račka, čím by sa úplne eliminovalo riziko ohrozenia života a zdravia jeho, ako aj zúčastnených policajtov a zároveň by sa zabezpečila možnosť doručiť M. Račkovi rozhodnutie o vykonaní domovej prehliadky, splniť zákonné podmienky predchádzajúcej výzvy k dobrovoľnému vydaniu vecí a jeho prípadná osobná účasť na nej. Z tohoto dôvodu sa určená taktika políciou, podľa všetkých zverejnených informácií, zdá značne zjednodušenou – šablónovitou, nedomyslenou – založenou sice na elementárnom práve ale s využitím len hrubej sily, bez schopností brilantne predchádzať kritickým situáciám. Keďže políciou stanovený taktický postup pri výkone vyšetrovacieho úkonu (po obkľúčení chaty slovné výzvy) dával podozrivej osobe príliš veľké možnosti riešenia situácie s použitím zbraní s využitím momentu prekvapenia, čím sa neúmerne zvýšilo riziko ohrozenia života a zdravia všetkých zúčastnených osôb a takýto postup polície treba kriticky hodnotiť ako nesprávny a tým pádom v samej podstate v rozpore s cieľom a duchom zákona. Využívanie síl a prostriedkov pohotovostných policajných útvarov k zákrokom voči páchateľom v rámci trestného konania – nad rámec zákona. V roku 2004 som po vykonanej analýze trestnej veci obv. Dujavu spracoval písomnú informáciu pre vtedajšieho prezidenta PZ A. Kulicha, ktorého som dôrazne upozornil, že využívanie síl a prostriedkov pohotovostného policajného útvaru (ďalej len „PPÚ“) Krajského riaditeľstva PZ v Prešove, k zadržaniu a predvádzaniu svedkov či podozrivých osôb pre účely operatívneho rozpracovania alebo trestného konania sú nad rámec vtedajšieho zákona o Policajnom zbore. Tento záver sa vo všeobecnosti vzťahoval aj na ostatné takéto útvary zriadené na všetkých ôsmich krajských riaditeľstvách. Podstatou mojej analýzy bolo zistenie, že PPÚ boli priamym pokračovateľom takýchto policajných zložiek ešte spred novembra 1989 a ich základnou služobnou činnosťou bol výcvik a nasadzovanie väčšieho počtu policajtov pri ochrane verejného poriadku pri veľkých politických, spoločenských, kultúrnych či sportových podujatiach alebo pri odstraňovaní následkov živelných katastrof. Organizačne boli začlenené na odbory poriadkovej polície krajských riaditeľstiev. Časom sa postupne začali využívať aj na realizáciu vyšetrovacích úkonov a to najmä pri zadržiavaní páchateľov a vykonávaní domových prehliadok. S rozšírením tejto ich právomoci však zaostal jeden základný fakt, a to, že nebol zodpovedajúco doplnený aj zákon o policajnom zbore (ďalej len „zákon“). Týmto zákonom, ako jedna zo zložiek polície bola určená služba osobitného určenia, ktorú minister konkretizoval zriadením Útvaru osobitného určenia (ďalej len „ÚOU“). Len tento útvar má v právomoci vykonávať služobné zákroky proti teroristom, únoscom osôb a dopravných prostriedkov a nebezpečným páchateľom organizovanej trestnej činnosti a páchateľom úmyselných, obzvlášť závažných trestných činov (§ 67 ods. 1 zákona). Pravdaže zákonodarca v zákone určil aj poistky proti prípadnému zneužitiu tohto útvaru a zabezpečil aj zodpovednosť za jeho činnosť. Z tohto dôvodu je veliteľ tohto útvaru priamo podriadený policajnému prezidentovi, ktorý osobne rozhoduje o jeho použití a služobné zákroky musia byť pod priamym velením veliteľa zákroku, ktorý rozhoduje o prípadnom nasadení donucovacích prostriedkov vrátane zbrane. Z tohto dôvodu zriadenie a využívanie poriadkových síl a prostriedkov proti páchateľom trestnej činnosti, pričom o ich nasadení rozhoduje krajský riaditeľ a táto skupina nepodlieha priamemu veleniu veliteľa zákroku, je jasným obchádzaním zákona. Dôkazom týchto mojích tvrdení je aj zistený fakt, že v Českej republike, ktorá sa doposiaľ s malými rozdielmi v oblasti policajnej vyvíja obdobne ako slovenská polícia, existujú tzv. zásahové jednotky služby poriadkovej polície (obdoba slovenských PPÚ) a zásahová jednotka rýchleho nasadenia (obdoba slovenského ÚOU), avšak obidve tieto policajné zložky sú explicitne uvedené v ust. § 42a zákona o polícii ČR č. 283/1991 Sb. Napriek mojim urgenciám bývalý policajný prezident a súčasný poradca ministra A. Kulich sa opäť zahral na mŕtveho chrobáka a tento problém prešiel mlčaním. Naopak, on i Vladimír Palko umožnili v roku 2005 Spišiakovi bez zákonného oprávnenia vytvoriť obrovský zásahový tím kukláčov z príslušníkov Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Okrem chýbajúcej zákonnej legitimity štátneho orgánu, keďže môže konať len spôsobom a v rozsahu, ktorý mu je zákonom povolený, tento stav má i vážne dôsledky na výber príslušníkov PPÚ. Podmienkou zaradenia príslušníka do ÚOU sú testy zamerané na zistenie odolnosti voči dlhodobému stresu a rozhodovanie v kritických situáciách. Takéto podmienky pre zaradenie príslušníka do PPÚ neexistujú a to napriek tomu, že títo sú nasadzovaní do obdobných kritických situácií ako útvar osobitného určenia. Dôkazy o morálnej úrovni niektorých krajských „kukláčov“ je i v médiách uvádzaných dosť. Len dnes vyšiel v SME článok citujem „Polícia zatkla troch bývalých a jedného súčasného krajského kukláča a jedného policajta – Jozefa M., Dalibora O., Petra K, Ľubomíra K. a Miroslava J.. Šiesty Robert P. bol vo väzbe už pre vraždu podnikateľa Jána Kubašiaka v Polomke. Všetci sú obvinení z lúpeže, únosov, brania rukojemníka, neoprávneného používania cudzích áut.“ Aj kriminálna história nám z roku 1995 ponúka žiarivý príklad zneužitia „policajných kukláčov“ na zásahovú skupinu pri prepadnutí a únose syna prezidenta M. Kováča Ak už právomoc policajných útvarov, výber príslušníkov a ich nasadzovanie na služobné zákroky nemajú oporu v zákone a tento je nahradený len interným normatívnym aktom, ak chýba dostatočná taktická príprava a vyzretosť riadiacich pracovníkov justičných orgánov, potom je len logickým vyústením aj prípadné zlyhanie jedného z členov zásahovej skupiny pri použití zbrane voči občanovi. Môj predpoklad, že vedúci policajní funkcionári nie sú ochotní, ale ani schopní spätnej analýzy svojej činnosti sa potvrdil, keď napriek zjavným nedostatkom a chybám v riadiacej a taktickej činnosti v prípadoch v Šuranoch a neskôr v Polomke nevykonali žiadnu analýzu. Kto sa nepoučí na vlastných chybách je odsúdený k ich opakovaniu.