Pre začiatok - je to vlastne dno, alebo len tapacírovaná podlaha? Tá, ktorá zastrešuje, aby moje dve nohy mali na čom stáť?
Čo ak tie nohy stoja práve presne tam, kde stáť majú, a čakajú na signál, doposiaľ nepočutý - "Skoč!" ?
Čo ak by bolo naozaj fajn zliezť do bazéna zodpovednosti, dennodenných povinností, pracovného stresu, a stresu z nematia práce - po rebríku?
Čo ak nieje správne do toho bazéna klesať opatrne, na každom schodíku hľadajúc výhovorku prečo sa ešte neponoriť?
Čo ak je zlé báť sa, že ak je schodík príliš klzký, spadnem, udriem si hlavu, a vyloví ma až najlepší kamarát ktorý mi pomôže zaplatiť nájomné?
Čo ak?
Čo ak by som skočil, voda by šplechla, niekoľkými energetickými zábermi pod vodou by som sa dostal na hladinu, zvolil si obľúbeny štýl a pozorujúc vlny pri každom nádychu nabok...
Áno, vlny ktoré tvorím ja a ostatný sa na nich vezú. Už nie naopak.
Čo ak sa odrazím prsilno, smerom nahor, a opať sa ocitnem až v oblakoch?
Čo ak ľudí, ktorí prišli do oblakov hľadať druhý bazén zodpovednosti, len krajší, a to priamo z prvého bazéna, vítajú s otvorenou náručou?
Čo ak je pravdou i to, že neustály pobyt v bazéne je plnohodnotnou a dlhodobou vstupenkou do toho druhého bazéna, toho v oblakoch?
Čo ak naozaj stačí poriadne sa odraziť a...
Skočiť?
Skočiť.
Skoč!
