Drsný narcistický plyšáčik s príchuťou egocentrizmu. Vo voľnom čase rád lúštim krížovky, štrikujem, no zo všetkého najradšej, mám ajtak ten krásny obraz mňa samého v zrkadle.Ihrisko zakomplexovaného, rozmaznaného čudáka, ktorý sa tu hráva so slovami, a zvádza boj o udržaní seba samého v krásnej ilúzií o tom, že je hrdina, krásny muž s veľkým egom a rovnou chrbtovou kostičkou.Ak máš chuť, papaj. Žiaľ, kostičky vedia uviaznuť veľmi hlboko. A to aj na ťažko dostupných miestach.Zo zásady neklamem, a nadávku by som z úst nevypustil ani za kôš plný hovna. Zoznam autorových rubrík: Lyrická próza, Súkromné, Nezaradené
Venujem Denke (si úžasná žena, domováčka a cigánka) a Jurovi Kemkovi. Počúvate ma, vďaka. Voláš ôsmim kamarátom. Možno ôsmy pochopí. Si za debila. Kto by ťa mal počúvať? Nemáš peniaze. Je skutočne ľahké na Teba zabudnúť.
Síce by mohlo, priatelia. A nejde. Ani nepôjde. Môj tato vám videl do žalúdka. Ja vám vidím do galôt. Vo vačku diera, v rozkroku zemiak.
Moje večery začínali skôr v inom poradí. Víno, víno, víno, zpev ženám, víno, víno, víno. A potom ráno pocit viny. Obrovsky skľúčujúcej, vtieravej, neodbytnej, rannej repetitívnej viny presiaknutej opicou. Sám v izbe. Neporiadok všade vôkol, no v duši bordel aký nemá obdoby ani v Azerbajžane. Bolesť hlavy pri vstávaní v sobotu ráno o piatej poobede ma trápiť rozhodne nezvykla.
aby som videl za roh idealizmu ktorý máme radi. Ostalo mi trochu piva v tejto fľaši piva o ktorej vlastne neviem čia je, môžem sa pridať?
Dnes , vlastne už včera som bol s kamarátom Tónom, a celý skormútený sa mi priznal. Hneď dvakrát. Janko, dozvedel som sa že mám kvapavku a zaľúbil som sa... Fúha, vravím si.
Postoj, veď ustatá si životom, rodičia Ti mútia hlavu, keď mi zíde na um hánka Tvoja, sánka padnúť musí mi, pohotovosť, rontgen, tam sa stretneme... ...na kakako z automatu.
V texte sú zámerne použité iné mená, neviem či by všetci moji kamráti a ja [(polo) siroty] chceli aby som použil ich mená reálne.
Ideálny pocit. Skormútene sedím pri Dunaji, počúvam nevypovedaný príbeh. Mám ho rád. Smútok. Väćšinou prichádza po hneve. Rád sa v ňom utápam. Je to ako plávať, nie v bazéne, ale jazere plnom sviežej vody, mierne nasiaknutej naftalínom.
Neplač, je to len preto, že to je tá jediná cesta, ako ťa do smrti milovať. Toľko krát si mi opakovala tie slová lásky... Áno, presne toľkokrát, koľkokrát som ťa uistil že budeme spolu navždy. Dnes som si uvedomil že navždy môže znamenať mnoho.
Porozprávala si mi o tvojej mame. O tom že otec vás opustil. Prezradila si mi prečo vlastne žiješ. Že to nevieš, prirodzene.
Jonáš je chlap. Nikdy ale nikdy by iného muža neobjal. Je to predsa tak neprirodzené tak trápne tak homosexuálne.
Alebo nieje meno len ďaľším z radu starostí ktorú pokladáme za samozrejme nutnú tak ako za nutné pokladáme že niekedy treba prečkať dážď. Ja ako 17 ročný študent ešte dážď ovpyvniť neviem. No hlboký (nie však partnerský), rok trvajúci, vzťah s človekom ktoreho nezaujímalo meno moje a mňa to jeho pokladám za známku nádeje.
