Je zlo len nevôľa ľudí komunikovať?

Slnečnicové semiačka nemali ani v supermarkete. Kúpil som len nejakú zeleninu do polievky. Rady pri pokladniach boli neuveriteľné. Obrnený trpezlivosťou a dobrou náladou, postavil som do jednej z nich. Za mnou stála pani s roztomilým malým dieťaťom a starší pán s náušnicou v uchu (možno otec?). Pani poslala dieťa a ocka (?), aby sa išli voľakde poprechádzať, aby sa nenudili.Pani stúpla v mojich očiach. Je to dobrý človek, povedal som si a zdôveril som sa jej s problémom absencie slnečnicových semiačok. Vypukol z toho príjemný pokec o počasí & spol. Dobrú náladu prerušil až bezdomovec ktorý prišiel zaplatiť víno. Chcel sa predbehnúť, tvrdil že už si radu vystál, len zabudol na to víno. Ľudia v rade za mnou ho okamžite posielali na jej koniec. Povedal som mu, že podľa mňa klame. No povedal som tiež, že by som ho asi pustil, ak by ma normálne poprosil, vysvetlil by že má len to jedno vínko... V hlave som si uvedomil, že keby som to isté urobil ja v obleku, ľudia by ma asi bez slova pustili. A tak som sa ho zastal. Čo ak predsa hovorí pravdu?Až potom vysvitlo, že ho už iní mnohokrát videli, ako robí to isté. No ja som ho pustil. Povedal som si, že dnes áno, zajtra nie. Tentoraz vypukla vzbura voči mne. Ani som nečakal že ľudia ma pochopia, veď ja sám som nebol presvedčený či mám pravdu. Vysvetlil som, že je to práve pre ich dobro. Že by ich bezdomovec aj tak ceý čas len obťažoval, hlasno by sa sťažoval. A BUM! Ľudia sa usmiali a poďakovali mi za elegantné riešenie. Nečakám, že mi uveríte, sám som neveril!