Pán svojho času

V horách. V horách tam je čas. V každom jednom strome je ho za hrsť, či v jedličke alebo smreku. V horách je veľa času a ja. Chcem ho načerpať. Zobrať si aspoň pár kúskov času aj do Bratislavy. Začína sa stmievať. Zapaľujem sviecu a otváram knižku. Svetlo sviece mi nestačí. Som rozmaznaný a písmenká rozmazané. Chcem viac svetla. Volám teda do hôr, no hory nikdy neodpovedajú. Hory konajú. Rozvážne. Pred mojimi očami je razom medveď. Medveď ako hora. Konečne svetlo! Poďakujem medveďovi a on len ticho vytiahne fajku a po niekoľkých rozkošou presiahnutých šlukoch mi oznámi novinu. Má chuť na rozhovor. Reku, priateľu, odlož knižku a poď žiť. Rozhovor je nádherný, len občas naše štebotanie preruší môj kašeľ. Medveď vždy pohotovo otvorí okno a ukáže na jeho domov, údajne tam to vonia ešte viac.Klop, klop. Si to ty, Lev? Á, sám pán kráľ! No poď dnu, tu je teplo. Pokojne zobleč kabát. Nie hovoríš? Nech ti je teda po vôli. Nuž, čo ťa k nám priviedlo? Ale čo by nie. Toaleta by mala predsa slúžiť všetkým. Je asi dva míľe odtiaľto, smerom k horárni. Je pri zrube toho skupáňa Ľudovíta. Tu máš ešte toaletnú roľku a štanglu salámy aby nám naše veličenstvo po ceste neuhynulo.Počúvaj ma sem, Medveď. A čo si ty vlastne myslíš o tom Levovi? Nie, nenarážam na nič konkrétne. To znie zaujímavo. Áno, ovládam latinčinu. On že zložil latinskú pop pesničku? A dokonca ju možno zhliadnuť i v okne televízie? Téda... Na prvý pohľad vyzeral tak úboho... Medveď? Navrhujem mariáš.Pravdu vám poviem. Ja a Medveď, takú dvojicu ste ešte akiste jakživ očami nestretli. Keby ste videli ako ten dokáže miešať karty... Každej dáme jeho úsmev, ba dokoca len úškrnok s istotou vyrazí dych. Mimochodom viete, ako sa to hovorí že mocnejší viac dúškov pálenky znesú. Medveď je veľmi mocný! No a ja teraz už zaspávam. Počítam ovečky a uvedomujem si že mám konečne čas na svoje koníčky.