Videl som ju raz v živote, spolupracujeme na pomoci utečencom. Naša spolupráca prebiehala zväčša virtuálne. Neváhal som ani sekundu a odpísal som: So mnou. Bez smajlíka. Odpísala: Jasné, rada pôjdem na kávu s kýmkoľvek z vás. So smajlíkom, smial sa (ten smajlík).
Stretli sa dvaja slobodní ľudia. Naozaj sme si dali kávu. O druhej poobede. Vzťahy neuznávame. Je to prežitok. A tie ženy, ktorým tikajú biologické hodiny. To je fakt vtipné! Veď to poznáš, sila, nie?
Najprv sme si dali kávu pri Jakubáku, potom sme zatvárali prvý podnik na Korze, potom druhý, a potom na Obchodnej... O piatej ráno sme sa lúčili. Stále slobodní ľudia.
Na druhý deň som precitol. Žena, o desať rokov staršia, mi na Facebooku napíše: “CMUK”. Len “CMUK”. A pre mňa to bolo krásne. Klamem. Najkrajšie. Bol som v siedmom nebi.
Ak som sa zbláznil, je to krásne. Netrápi ma, že moja láska nedostala. V kútiku duše ma trápi že dostala. Som chlapec, no chcem sa stať mužom. Manželom, a otcom. Nebojím sa. Moju odvahu ľudia vôkol mňa nezatracaujú. Nezvládam byť šokovaný, a preto sa preistotu teším.
Ak zistím, že ma len niekto udrel, a bol som v kóme...
Budem na tú kómu spomínať. S láskou.
Láskou.
