Tak teda s pravdou von, tento článok nebude fikcia. Žiadna fikcia. V uchu mi hrá Knocking on heavens door. Dnes, tak ako pred tromi mesiacmi na Čabovom pohrebe, v preplnenej malej sále krematória. Ľudia stáli až vonku, ako v kostole, s tým že tam mnohí stáli často lebo museli. Tu nemusia, nechcú, no stoja. Ale na dlho sa nezastavia. Po ceste zápchy havárka za Sitinou, to čo za debila môže drbnúť do zvodidiel v piatok na obed?! Okolo mňa ľudia, vtedy úprimne smútiaca, príjemne jednoliata masa.
Vôkol mňa len hŕba problémov, komplikácie, nestihnuté termíny, odložené schôdzky... Všetci sme setsakra busy. Chcem fajčiť cigaretu, no nemám začo. Závislosť je taká silná, že ma to netrápi. Netrápi ma že nemám s kým, ale že nemám za čo. Čaba je inak stále mŕtvy.
Posledný paragraf, záver in medias res, priestor pre morálizáciu. Konečná, nevystupovať. Karavána šteká, psy skapali od hladu. Od hladu po hodnotách. Ale tie moje si nezapálim, ani v hlave. Čaba, nemáš jednu ľahkú prosím? Po robote dobehni do Ferda, ja plačem na robotníckej ubytovni, bez Teba Ty debil. Páčilo by sa Ti tu.
