Fotka značne nekvalitná, no zachytáva vstup do Andorry. Po nevyspatej noci v Madride sme úsek autobusu Lleida – Andorra takmer celý prespali.
Národný štadión v hlavnom meste Andorra la Vella hostil v ten deň chorvátskych futbalistov.
Obytné domy v hlavnom meste.
Doprava v Andorre.
My sme sa na druhý deň vybrali na niekoľkodňový prechod. To, že odpad si máme zobrať so sebou, nám informačné tabule prikazovali viackrát.
Pohľad z jedného z množstva lyžiarskych stredísk.
Turistický paradox, slovenský batoh so slovenskou vlajkou na českom chrbte :-)
Počasie sme si lepšie priať nemohli.
Tak veľmi bol na nás zvedavý, no nakoniec ho strach premohol.
Po celodennom prechode sme na chatu dorazili tesne pred západom slnka.
Cena za noc bola 9 eur, no nakoniec po študentských pohľadoch chatárka zľavila na 7,5 eur. To, že cena za noc sa nám zdala „vysoká“ jej prišlo trochu divné. No to, že sme si objednali pivo za 1,5 eura jej už divné neprišlo. Slovák a Čech sa nezaprú. Inak rok pred tým bola v chate ubytovaná skupina Slovákov, tak pivo sme dostali s mierne skomoleným „Na zdravie“.
Interiér chaty Refugi de Coma Pedrosa (2260 mnm).
Ráno pred chatou nám ukázal, čo nás čaká.
Zatúlaná ovečka.
Pohľad do Francúzska z výšky 2941mnm.
Jedna z povinných fotiek.
Odkazy napísané na kameňoch na vrchole.
Značenie bolo až na jeden prípad veľmi dobré.
Prechod cez hrebeň bol pre austrálčanku v bielom značne dramatický. Svah bol veľmi strmý, s jej chabým vybavením a s obrovským strachom bol pre ňu tento úsek dosť náročný. Keďže sme mali len jeden batoh, navrhol som jej, že jej vezmem aspoň batoh dole. Nemala inú možnosť, a tak povolila. Angličania, ktorí boli s ňou, nakoniec natiahli lano a postupne ju zlaňovali.
Niektoré úseky boli miestami skutočne nebezpečné. Nestabilný povrch a veľká strmosť dávali zabrať aj nám.
Výhľad však stál za to.
Po zídení celého úseku oni zostali tesne pod vrcholom. Strach s akým bojovala bol zrejmý už na prvý pohľad. Snáď nabudúce si už aspoň nevezme obuv na tenis. Batoh sme jej nechali pod vrcholom.
Na celom území Andorry sú vybudované chatky alebo takéto „bunky“, kde je možné prespať, uvariť alebo len oddýchnuť. Táto bola vybudovaná v roku 1981 vo výške 2517 mnm.
Pôvodný predpoklad počítal len s oddychom, niečo si uvariť, no nakoniec sme tu strávili noc.
Interiér bol jednoduchý, no v horách toho veľa nepotrebujete. Až 15 miest na spanie s vankúšmi. Tam asi nikoho nenapadlo primitívne ukradnúť všetko, čo nie je privarené alebo zamknuté.
Prechod týmto smerom sme absolvovali až ráno.
Tibetské modlitby, ktoré mal vietor rozfúkať po okolí.
Aj na skalách vie byť príroda nádherná.
Ranný zostup.
Opätovné stúpanie do výšky okolo 2800 mnm.
Po niekoľkých hodinách sme dorazili k záchytnému bodu. Ďalšej chate.
Pri chate boli v potoku odložené plechovky s Coca-colou, pivom, vínom. Mysleli sme, že nie sme sami. Ibaže v Andorre je bežné, že sa mladí teenageri prídu do takýchto chát zabaviť. A čo nevypijú, zostáva zväčša na chate. Jediné, čo nezostáva je bordrel po takýchto akciách. Chata zostala čistá.
To isté platí aj medzi turistami. Ak končia svoju turistiku a schádzajú do mesta, častokrát nechávajú už nepotrebné veci v chatkách, ktoré sa niekomu po nich môžu hodiť. V tejto sme našli tuniaka v konzervách, olivový olej, zmes semienok, cestoviny, ale aj neminutú kartušu s plynom. My sme si vzali konzervu s tuniakom a zjedli semienka. Po nás zostal balík cestovín a kartuša s plynom.
Tu je dôkaz, že chlastať v rannom veku sa nevypláca. Táto žabka sa vínom opila k smrti.
V chate sa okrem iného nachádzal formulár, v ktorom ministerstvo mapovalo požiadavky a názory pocestných. Hodnotili úroveň služieb v škále od 1 do 5. Zisťovali to, odkiaľ sme, ako dlho sa zdržíme, náš vek, ako vzišiel prvotný nápad ísť do Andorry a pod. Dobrá spätná väzba.
Do takéhoto rána nie je problém vstať.
Architektúra jednotlivých domov.
Chodník spájajúci jednotlivé mestečká bol lemovaný aj takýmito atrakciami.
S autami si v historických častiach vedia poradiť.
Zeleň do mesta rozhodne patrí. V Andorre to vedia.
Na druhý deň sme už brali autobus smer Barcelona. Celkový dojem z tohto malého európskeho štátiku bol veľmi príjemný. Všade sme sa stretli len a len s ochotou poradiť, či pomôcť. Sú jednoducho na turistov zvyknutí a veľmi dobre si uvedomujú, že ak neprídu, znamená to veľký problém pre celú krajinu. Turisti (ak nepočítam primitívne hovädá z Manchestru či Londýna) sú vo všeobecnosti prínos pre tú ktorú krajinu. Je len naša veľká škoda, že tento fakt často krát ignorujeme.
