Cestný most a doprava pred 1. svetovou vojnou
Oceľový most bol postavený v roku 1897. Postavil ho štát, a to nielen preto, že mesto nemalo dosť peňazí, ale aj preto, že ležal na strategickej a obchodne dôležitej štátnej ceste. Most stavala dánska firma Greesersen a synovia z Budapešti od 27. novembra 1896 a zaťažkávacia skúška bola 10. novembra 1897. Piliere zakladali kesónmi, oceľovú konštrukciu hmotnosti 6875 metrických centov dodali železiarne štátnych železníc v Diosgyöri. Most bol dlhý 285 m, široký 6 m, oblúky v strede mali výšku 8 metrov. Stavba stála štátnu pokladnicu 386 644 korún. [1]
Osud mosta napokon v roku 1945 spečatila ustupujúca nemecká armáda. Nahradili ho dva dočasné drevené a nakoniec dnešný, betónový most. Pozostatky dočasného dreveného mosta sú pri nízkej hladine Váhu vidieť dodnes.
Takýto pohľad na Trenčín sa naskytol pred približne 120-timi rokmi. Teda v čase, kedy cez rieku Váh viedol drevený cestný most. Zaujímavý je aj pohľad na vežu Farského kostola, ktorá v tom čase dosahovala polovičnú výšku. (Zdroj: Archív Trenčianskeho múzea)
Pohľad z opačnej strany. Piaristické gymnázium, Palackého ulica, Zámostie. Zmenilo sa veľa. Rozsiahlejšiu výstavbu na Palackého ulici umožnila až výstavba "bánoveckej" trate, keďze násyp železnice poskytoval určitú ochranu pred rozvodneným Váhom. To, ako vyzeral Váh na konci 19-teho storočia, vidieť aj na fotografii. V pozadí je vidieť drevený cestný most. (Zdroj: Archív Trenčianskeho múzea)
O 30 - 40 rokov neskôr. Posun v rozvoji mesta je evidentný. Mesto v čase, keď muži nosili čierny oblek s cylindrom a dámy dôstojne „korzovali“ vo svojich dlhých róbach po námestí. Bolo to tiež obdobie, kedy obchody na námestí hrdo niesli mená svojich majiteľov. Vtedy možno aj predstaviteľom mesta viac záležalo na tom, aby sa ich mená nespájali s „nemorálnymi praktikami.“ Táto fotografia patrí k mojim najobľúbenejším. Na námestí sa ešte nachádzajú budovy, ktoré neskôr nahradila nová pošta a obytný dom s (bývalou) lekárňou. V pozadí je oceľový cestný most. Pohľad na pravú stranu Váhu dokumentuje rodiacu sa novú mestskú štvrť. (Vydavateľ: Tatra)
Cestný most v roku 1910. Ozdobná tabuľa na hornej konštrukcii mosta niesla názov mosta. Názov nie je celkom jasný, keďže jeden z prameňov uvádza názov Most arcikniežaťa Fridricha, no ďalší písal o Erzsébet híd (Alžbetin most). Pod spomínanou tabuľou visí ešte jedna, ktorá prikazovala pohoničom, aby "kone hnali krokom". (Vydavateľ H. Szold)
Pohľad z opačnej strany.
Pohľad od mesta na pravú stranu Váhu. Na pravej strane je vidieť domček mýtnice.
To, či stožiare na hornej konštrukcii boli osadené za účelom dodávky elektrickej energie pre časť Zámostie, sa mi zistiť nepodarilo. No je to pravdepodobné. (Vydavateľ L. Gansel)
(Vydavateľ neznámy)
Nedá mi nespomenúť niečo o doprave v meste na prelome storočí. Najmä počas trhov a jarmokov mestom prechádzalo značné množstvo vozov. Vzhľadom k ich počtu sa v tomto období objavili vyhlášky, ktoré predpisovali spôsob predchádzania, vyhýbania sa, a taktiež vyhlášky zabraňujúce ničeniu ciest (dláždených) a na ochranu chodcov. Za porušenie dopravných predpisov sa udeľovali pokuty od 2 do 40 korún (pre porovnanie, rohlík či pletenec/caletka stál 20 halierov).
Je známe, že v roku 1913 boli v Trenčíne už štyri automobily. Automobil pred prvou svetovou vojnou nebol mimoriadnym zjavom, keďže výletníci smerujúci do obľúbených Trenčianskych Teplíc prechádzali práve cez toto župné mesto. Tí boli nie len z Moravy, ale aj z Viedne. No už v tom čase sa objavovali sťažnosti na zlý stav trenčianskych ciest.
Fotografia, ktorá mala skončiť v rodinnom archíve. Je nalepená na tvrdom papiery s vytlačeným obvodovým ornamentom. Pod ňou je ceruzkou podpísaný fotograf M. Stern a syn. Záber zachýtávajúci robotníkov pravdepodobne pri oprave/výmene nitov mosta. Zvečnenie na fotografii si nenechali ujsť ani náhodní zvedaví okoloidúci. Podľa spomienok pána Komorovského mal most svojho "správcu", ktorý most nielen zametal, no staral sa aj o jeho bežnú údržbu. Záber je zhotovený z pravej strany Váhu.
Detailnejší pohľad na pracovníkov. Nespozná niekto svojho deda, či pradeda?
Mýtnica
Vrátim sa späť k samotnej mýtnici. Stála pri moste v podobe domčeka. V samotnom domčeku bola podľa spomienok prof. Jána Komorovského kuchyňa, komora, obytná miestnosť, kde bol stôl s truhlicou. Do pivnice a na toaletu sa schádzalo po schodíkoch, ktoré boli umiestnené vedľa mýtnice (z mesta k mýtnici). Pivnica aj toalety boli teda pod úrovňou mosta. Na domčeku medzi mostom a mýtnicou bola závora. V tesnej blízkosti mýtnice sa po vybudovaní tzv. bánoveckej trate v roku 1901 osadili ďalšie závory.
Mýto platili aj početní židovskí podnikatelia, ktorí mali svoje obchody v strede mesta. Podľa pána prof. Komorovského za prechod cez most odovzdávali povozníci jednotlivých podnikateľov lístok s pečiatkou firmy, ktorý sa v mýtnici napichol na hák. Z neho sa na konci mesiaca lístky vybrali, roztriedili a mohlo sa ísť inkasovať. Aj z toho vyplýva, že mýtnik mal určité postavenie a bol medzi podnikateľmi v meste známy. Pri mýtnici sa vyberali aj miestne poplatky od žien z okolitých dedín, ktoré šli do mesta na trh. Tieto poplatky už ale neboli v réžii pána Š. Komorovského.
Pokúšal som sa získať fotografiu alebo pohľadnicu, kde by bolo možné vidieť celú mýtnicu. Nebyť pána J. Hanušina, asi by som ešte dlho hľadal. V tridsiatych rokoch bola už totiž pri pohľade z hradu zakrytá stromami.
Na obrázku je šípkou označený mýtny domček. Vidieť aj bánoveckú trať č. 143, ktorá bola dostavaná v roku 1901. Trať smeruje od Baarovho domu vpravo, pred mýtnicu, popri "wochterni" (domček naproti mýtnice). Wochterňou sa ľudovo nazývala železničná strážnica, kde bol na prelome 30tych rokov správcom pán Janík. Železničná trať bola neskôr znížená do dnešnej podoby. (Vydavateľ N. Weisz)
Pre ľahšiu orientáciu je v spodnej časti vidieť dnešné Štúrovo námestie a v pravom hornom rohu je mýtnica s oceľovým mostom. Fotografia je asi z roku 1904. (Vydavateľ N. Weisz)
Takto vyzeral pohľad z hradu po približne 30tich rokoch od predchádzajúceho záberu.
Keďže pán Komorovský je možno posledný, kto si interiér domčeka pamätá, dovolil som si pre zaujímavosť nakresliť aspoň približný pôdorys mýtnice.
Toto je (mne známa) jediná dochovaná fotografia aspoň časti z interíeru obývacej izby. Pod knihou je spomínaná truhlica. Na fotografii je prof. J. Komorovský ako mladý. K mýtnici má predsa len osobný vzťah, keďže bol to domček, kde sa v roku 1924 narodil.
Zrušenie mýtnice
Pomery v novovzniknutej 1. Slovenskej republike naznačovali, že platenie mýtneho poplatku sa pomaly blíži k svojmu zrušeniu. Je mi známy skutočný príbeh, ktorý rozhodol o urýchlení jej definitívneho konca. Keďže sa rátalo so zrušením mýta v dohľadnej dobe, mýtnik Š. Komorovský hľadal vedľajšie zamestnanie. Mýtny poplatok v jeho neprítomnosti vyberal jeho švagor Jozef Ondrášek. Tak tomu bolo aj v deň, kedy do Trenčína smerovalo vládne auto s ministrom Šaňom Machom. To spomínaný J. Ondrášek nevedomky zastavil. Zastaviť vládne auto bola v tom čase nie len značná trúfalosť, ale aj bezočivosť. Od vodiča žiadal mýtny poplatok za prejazd mosta. Vodič ho upozornil, že ide o vládne vozidlo a žiadne mýto platiť nemieni. Trval však na svojom s tým, že „vládne – nevládne, platiť sa musí“. To strašne rozčúlilo Šaňa Macha. Pýtal sa, ako je možné, že sa v Trenčíne ešte mýto vyberá, a že sa postará o jeho zrušenie. Tak sa aj stalo. Svoj sľub dodržal. Krátko na to sa už mýto v Trenčíne vyberať nesmelo. K presnému dátumu zrušenia mýtnice sa mi však dopátrať nepodarilo.
Ešte pridávam zábery z okolia mýtnice, ktoré zostali už len na starých fotografiách.
Z tejto cesty sa pravdepodobne zachovala len okrajová časť z ľavej strany. Malo by ju byť vidieť pod dnešným mostom od žel. trate k bývalemu Kinu Hviezda (Katolíckemu domu).
Fotografia zachytená o niekoľko metrov bližšie k mostu a pootočená doprava. Bánovecká trať vtedy ešte pretínala cestu na cestný most, ktorý je za chrbátom fotografa. Zmenilo sa veľa.
Moje poďakovanie patrí RNDr. Jánovi Hanušinovi, CSc. za poskytnutie pohľadnice zo súkromnej zbierky. Taktiež aj pánovi prof. PhDr. Jánovi Komorovskému, CSc. za jeho čas a poskytnuté materiály.
Použitá literatúra:
Ján Hanušin, Trenčín na starých pohľadniciach, Dajama, 2. vydanie, 2005
Milan Šišmiš, Trenčín – Vlastivedná monografia 2, Alfa-press, 1996
[1] odsek prebraný z knihy Trenčín – Vlastivedná monografia 2
