Mesto leží v malom údolí obklopenom horami. Jeho stred, najmä historické centrum si zachovalo svoj španielsky koloniálny vzhľad, s úzkymi dláždenými uličkami, s červenými strechami a kovanými železnými balkónmi s množstvom kvetín. Medzi významné pamiatky v meste patrí hlavne katedrála Santo Domingo. Pred ňou sa konajú každý deň trhy, kde obyvatelia z okolitých dedín ponúkajú svoje výrobky. Väčšina z nich sú pôvodní indiáni. Mnohí si spájajú Mexiko len s kultúrou Aztékov a Mayov, alebo ako povedal náš sprievodca po okolí, Mexiko nie sú len sombrera, ale hlavne indiáni. Žije tu viac ako 50 indiánskych kmeňov, ktoré tvoria okolo 30% obyvateľov Mexika, 60% sú miešanci indiánov a belochov.
Domorodí obyvatelia žijú aj v samotnom meste, ale najlepšie je sa vydať do okolitých dedín. Tam ich spoznáte lepšie. Nás si vyhliadol jeden zo sprievodcov po okolí, keď sme študovali mapu kam pôjdeme. Boli sme síce v miestnom informačnom centre, ale vedeli tam len po španielsky. Na rozdiel od nás. Takých čo tam nepochodili bolo viac, lebo keď sme nastúpili do mikrobusu, bola tam zmes ľudí z celej Európy. Fíni, Estónec, Nemci a Angličania. Náš sprievodca, miestny učiteľ, ktorý si cez prázdniny takto privyrábal, na rozdiel od informačného centra vedel dobre anglicky. Ukázal nám život indiánov v Mexiku. Začali sme v jeho rodnej obci – Chamula. Obyvatelia tejto obce sa poskladali na mikrobus a jeho poverili, aby k ním vozil turistov. Takto si aspoň troch prilepšili.
S prehliadkou sme začali na miestnom cintoríne, ktorý bol hneď prvý po ceste. Na kopci nad dedinou. Sprievodca nám tu vysvetlil ich pohrebné rituáli a hlavne záhadu, prečo je na hroboch viac krížov. Vysvetlenie bolo jednoduché, každý kto si chcel uctiť mŕtveho, pridal svoj kríž.
Z cintorína sme sa presunuli do domu miestneho náčelníka. Ten nás previedol obradom spájania sa s bohmi. Používal na to aj povzbudzujúci nápoj z ktorého sme ochutnali aj my. Bolo to alkoholové a mne osobne to chutilo ako mentolový likér. Podľa rozprávania nášho sprievodcu sa týmto nápojom dostával do tranzu, čomu sa ani nečudujem a potom sa uchýlil do oddelenej miestnosti s pár miestnymi ženami. Kde malo prísť k spojeniu s bohom. Samozrejme dnes sa tento rituál už nepraktizuje. Náčelník má však stále najväčšie slovo v dedine a je jej vodcom. Formálnym predstaviteľom je „starosta“, ktorý je nasadený vládou. Niekde ho uznávajú, niekde nie. V Chamule ho neuznávali a prakticky nemal žiadny dosah na život v dedine.
Najzaujímavejším miestom je kostol. Z vonku vyzerá ako každý iný. Rozdiely zistíte až dnu. Nie sú tam vôbec žiadne lavice a sedí sa na zemi kompletne vystlanej ihličím. Nebolo také tvrdé ako naše ihličie, bolo jemnejšie a tvorilo mäkký koberec. Rodiny v kostole sedia spolu aj celé hodiny, diskutujú a zapaľujú sviečky. Zaujímavosťou je aj to, že sa v kostole môže popíjať alkohol, čo skoro každý využil. Miestny kostol má výnimku od pápeža a môžu sa v ňom vykonávať zvieracie obetné rituály. Používa sa na to kohút, ktorého nakoniec podrežú a tým zoberie so sebou všetky zle veci z človeka a ten sa duchovne aj fyzicky očistí. Za našej prítomnosti sa žiadny rituál nekonal. Čakali kým odídeme. Je to ich súkromná vec a nemajú radi keď sú prítomní cudzí ľudia. V kostole bolo zakázané aj fotografovať. Čo chápem. Nebolo by vhodné rušiť ich tým.
Bolo tu toho hodne čo pozerať a v samotnej malej dedinke sme strávili skoro celý deň.
