Ostali sme v mestečku Puerto Escondido a užívali sme si oceán. Ako som už písal, v Mexiku sme boli keď „zúrila“ prasacia chrípka. To sa podpísalo aj na množstve turistov. Na pláži sme boli len my dvaja. Puerto Escondido je malé mestečko, teda na mexické pomery. Má okolo 40 tisíc obyvateľov. Jeho atmosféra je ale neopakovateľná. Keby som si mal vybrať kde pôjdem žiť, tak určite by sa by sa dostalo na najvyššie priečky.
Z Tichomorského pobrežia sme sa vydali do vnútrozemia Mexika, do mesta San Christóbal de las Casas. Nachádza sa v nadmorskej výške 2.200 metrov, tak sme sa museli vyšplhať do hôr. Cesta džungľou bola nádherná a každú chvíľu sme stáli aby sme si vychutnali nádherné výhľady na prírodné krásy tejto krajiny. No a tiež sme spoznávali miestnych ľudí. Neznalosť španielčiny nám vôbec nebránila v tom, aby sme sa s nimi neporozprávali. Bolo to síce rukami, nohami a každý si mlel svojou rečou, ale vždy sme si dobre porozumeli. Musím povedať, že ľudia sú veľmi milí a vyjdú vám v ústrety takmer vo všetkom. V jednej reštaurácií nemali jedálny lístok, tak nás zavolali do kuchyne a z každého jedla čo tam varili nám dali ochutnať. Aby sme si vedeli vybrať. Ja som si ale nevedel, lebo všetko bolo vynikajúce. Nakoniec sme sa výborne najedli, aj keď neviem čoho. Na ceste sme strávili celý deň a zažili toho skutočne veľa. Tropickú búrku, v ktorej lietali palmy vzduchom ako zápalky. Ale aj protest miestnych farmárov voči vláde, keď zablokovali cestu na tri hodiny. Tiež množstvo zrazených leguánov. Je ich tam hodne a sú všade. Doslovne.
Do mesta San Christobal sme po viacerých blúdeniach dorazili až v noci. Mali sme totiž len kompletnú mapu Mexika v mierke 1 : 2 000 000. Takže niekedy bolo ťažko podľa nej sa orientovať. Ale keď sme boli v koncoch tak sme sa „opýtali“ a rukami a nohami nám bolo vysvetlené kam máme ísť.
