Od vulkánu sme pokračovali na západ k Tichému oceánu. Na pláž Hermosa. Auto sme mali stále prenajaté, tak sme sa stavili pri vodopádoch „Viejo Fresca“. Je to kaskáda viacerých vodopádov okolo ktorých vedie kľukatá cesta z množstvom schodov. Smerom dolu to šlo dobre, ale nahor to bolo o dosť ťažšie. V horúčave a vlhkosti džungle to bol celkom dobrý zabijak. Dolu nám bolo odmenou kúpanie sa v panenskej prírode priamo pod vodopádom.
V podvečer sme dorazili k nášmu cieľu pláži Hermosa. Je to jedna z najviac navštevovaných pláži v Kostarike. Na víkendy sem chodí množstvo ľudí z blízkeho aj ďalekého okolia. Náš domáci z La Fortuna tam bol cez víkend tak nám ju odporučil. My sme prišli v strede týždňa a našťastie tu bolo ľudoprázdno.
Ubytovali sme sa v kempingovom bungalove, neďaleko pláže. Bungalov bol malý, ale k dispozícii sme mali celý vonkajší priestor vrátane otvorenej kuchyne. Väčšinu času sme aj tak boli na pláži. V tieni paliem bolo množstvo posedení a bufetov. Rozjímaním a popíjaním miešaných drinkov sme trávili deň a keď nám bolo moc teplo, tak sme skočili do oceánu. Ten o veľa chladnejší nebol.
Po večeroch sme sa rozprávali so správkyňou kempu Lujzou, ktorá nás zasvätila do základov reči španielskej. Robila to veľmi pedagogickým spôsobom. Slovíčka nám písala na ruky a tak sme sa interaktívne dozvedeli ako sa povie vľavo alebo vpravo. Derecha bolo vpravo a vľavo bolo izquierda. Okrem výuky jazyka nám porozprávala množstvo zaujímavosti o Strednej Amerike. Pochádzala z Nikaraguy. Z mesta Leon. Je krajčírka a do Kostariky odišla aby si zarobila na šijací stoj. Potrebovala na to 700 USD. Bol s ňou aj jej syn Darwin, ktorý tu chodil do školy. Od neho sme sa dozvedeli, že na rozdiel od nás majú prázdniny v decembri a januári.
My sme im na oplátku porozprávali o Slovensku a živote u nás. Bolo pre nich nepochopiteľne, že nemáme more a v zime je u nás sneh. Hlavne zima v nich vyvolala zdesenie. Sneh v živorte nevideli.
V Kostarike je vidieť množstvo zvierat a to aj priamo v mestách. Tu sa nám pod nohami plantalo množstvo leguánov a v oceáne bolo množstvo rýb. Na strom pred naším bungalovom sa zbehli opice. Bolo ich veľa. Hádam aj 50 s mláďatami. Velil im starý opičiak, ktorý zavše hrozne zabručal, až sa celý stom triasol a ten zvuk sa rozniesol do ďalekého okolia. Opice zjavne nemali radi fajčiarov. Keď si niekto pod stromom zapálil, tak ho okamžite začali obhadzovať plodmi manga, ktoré na strome rástli. Vedľa nich žila aj veverička, ktorá na rozdiel od našich, mala úplne bielu srsť. Miestami sme mali pocit, že sme sa ocitli v zoologickej záhrade. Kostarika je nádherná s prírodou spojená krajina.
Tichý oceán bol pre nás relaxom pred ďalšou cestou. Vrátili sme auto a pokračovali miestnou dopravou. Ďalej na sever do Nikaraguy. Na hranicu medzi Kostarikou a Nikaraguou sme sa odviezli autobusmi a prešli ju pešo. Bol to zhruba kilometer. Hraničná kontrola bola v pohode len bolo treba mať doláre. Na jednej aj druhej strane od nás nič okrem nich nechceli. Každá strana si vypýtala pár dolárov za to, že jednu krajinu môžeme opustiť a do druhej prísť. Keď sme zaplatili tak ich už nič iné nezaujímalo. My sme mali nič nehovoriace potvrdenia, oni svoje peniaze.
