Ja a cigáni

Moje kontakty s cigáňmi boli na dennom poriadku už pred 25 rokmi,keď mi nejeden bol spolužiakom.Nevadilo mi ,že ma svrbí hlava a skoro každý večer som mala vlasy zabalené v smradlavej plienke...boli to moji kámoši a ja som bola na to hrdá:-),mohla som ísť kamkoľvek na Dolné hony,Medzijarky a bola som akoby zákonom chránená.A to len vďaka tomu, že ma často bolo vídať s mojimi kámošmi...naučila som sa pri nich odvahe,zábave a slobode...a oni,oni boli proste radi, že majú za kámošku gadžovku.Tak som tam rástla,stretala sa s nimi,debatila po uliciach až sme vyrástli.Každý z nás mal zrazu iné záujmy-ja strednú školu a oni,oni už svoje deti:-)Bolo to milé keď sme sa stretli a ja som obdivovala malé okaté, uslintané cigánčatká:-)Spomienka,ktorá sa mi často vynára z mysle je asi z roku 1994,vtedy som začala chodiť na strednú.Vybrali sme sa po škole so spolužiačkami do mesta-na Nivy /veď to poznáte mňam langoše/.Rozbehli sa smerom k nám tri cigánčatá.Najmenšie mohlo mať asi tak päť rôčkov a ďalši dvaja chlapci možno tak desať, možno jedenásť.Spolužiačky sa okamžite rozbehli na zástavku,ja som tam zostala stáť a cigánčatká sa schovali za mňa.Pozerala som na ne, boli veľmi vyľakané.Príčina strachu sa zjavila skoro zároveň- skinheadi.Vysokí, vychudnutí chlapci s palicami v rukách. Smelo som sa pred nich natiahla v celej svojej výške /aj tak som bola nižšia:-)/, hrdo nadvihla hlavu, vystrážne nadvihla obočie a čakala som čo sa stane.Oni tam len tak stáli ,ticho pozerali na mňa a zrazu sa zvrtli a odišli.Otočila som sa k mojím chránencom,malé som pohladkala po hlavičke,utrela mu soplík a ponáhľala som sa domov.Začala som robiť,v Biskupickom špitály, vydala som sa, otehotnela a zrazu...Išla som domov z pravidelnej gynekologickej prehliadky-bola som vo štvrtom mesiaci.Vykračovala som si po chodníku, keď tu ma predbehol akýsi cigáň. Zrazu sa zvrtol a išiel oproti mne a čiahol mi po retiazke, chytila som mu ruku, retiazku som si strhla ja druhou rukou a keď som sa nahnevaná doneho pustila nohami a nechtami, začal utekať preč.Retiazka mi ostala v ruke, ponáhľala som sa domov,celá som smrdela od fajčenia a potom /fuj ten cigáň smrdel/.Doma som hneď ťahala pod sprchu a do postele,nevedela som sa dosýta vyumývať,stále som ho cítila.Asi po mesiaci som ho stretla na zástavke.Spoznal ma.Ja som sa zase natiahla, hrdo na neho pozerala nech si uvedomí, že ho spoznávam.Išiel peši...nevydržal pohľad plný pohoršenia-navyše,už som bola v piatom mesiaci a moje bruško sa pekne vynímalo-hanbil sa- cigáni si vážia tehotnosť.Presťahovala som sa do Petržalky.Tu nie je veľa cigánov,aspoň tu kde bývam ja:-)Asi pred rokom som išla s dcérkou /Bibka-deväť rokov/ domov z prechádzky.Pri výťahoch čakali aj štyria obrovskí a tuční cigáni.Akurát tam bolo vycapené, že výťah opravia až a nejaký dátum-oni, tam prepisali rok na 2006.Keď ma zbadali ,tak trochu divne na mňa pozreli a ja som sa ich opýtala, či si myslia, že dovtedy to bude.Kým sme čakali,zapájali ma do svojho rozhovoru.Prišiel malý výťah a jeden z nich pekne otvoril dvere a pustil nás dnu,aj keď sme prišli až po nich.Pristúpili k nám ešte dvaja, ostatní sa nezmestili.Postláčali gombíky a jeden si chcel zapáliť. Opýtala som sa ho "hádam tu nechcete fajčiť.Vydržte trošku". Pozreli po sebe usmiali sa na seba a mne sa ospravedlnili.Ešte ma napadla jedna nedávna príhoda a tou budem končiť.Jedna kamarátka zo základnej školy nastúpila do autobusu, v ktorom som sa viezla.Zbadala ma a čakala,pozdravila som ju a ona si sadla o dve sedadlá predomnou.Pýtala som sa jej kam ide?A ako sa má?A ona mi odpovedala stade.Na otázku, že prečo si nesadne ku mne, že zbytočne hučím na celý autobus sa ma spýtala-"a môžem?"No neviem, ale naozaj sme až taký rozdielny?