Výpoveď z dotazníka: prebiehal 6 mesiacov, vypracovala ho asociácia ASAP a zúčastnilo sa na ňom 2400 respondentov z celého Slovenska. Z rôznych typov nemocníc, z rôznych úsekov a rôzneho vzdelania. Ide o mladšie aj staršie ročníky sestier, pôrodných asistentov. Dostala som na starosť sekciu sestier pracujúcich pri lôžku pacienta .
Má život zmysel, keď sa bojíte žiť? Keď sa necháte akoby zapadnúť prachom a dovolíte iným, aby po vás „kreslili“? Keď máte strach otvoriť si ústa a povedať čo sa vám páči, alebo nepáči? Keď ticho pozeráte a necháte veci sa diať, či sa vám páčia, alebo nie?
Je zaujímavé pozerať a sledovať iných, ktorí si myslia, že sú viac a že sa im nemôže stať : “ Mňa sa to predsa netýka “ . Ale týka sa Ťa to, týka sa to každého živého tvora. Živého a zdravého, živého a chorého. Zdatného, či nevládneho. Človeka s hlavou v oblakoch a úsmevom na ústach, ale aj s hlavou na vankúši a prázdnym pohľadom. Človeka s očakávaním svetlej budúcnosti, ale aj človeka s očakávaním smrti.
Teraz, v čase, keď sa blíži výročie narodenia Florence Nightingale, 12.5. Ja som bola zahĺbená v jej životopisoch, dosť sa od seba líšiacich. Prvý sa nezhodoval s druhým, druhý s tretím.
To, že poniektorí si myslia, že my , sestry môžeme žiť zo vzduchu, že nás sestier je nadbytok , že naša práca je ľahká, že nie sme nič iné len slúžky lekárov, že si nezaslúžime vďaku a úctu a patričnú odmenu všetci vieme.
Nazývať utópiou nové myšlienky a pritom si neuvedomiť, že chyba a nedostatky sú v nich samých- pretože- utópia neexistuje....
...nám uniká život. Unikajú nám ľudia, ich city, bolesť, potreby. Z posledných síl otvorí oči a pohľad upriami na mňa. Na cudziu osobu, čo ho chodila držať za ruku. Z druhej strany postele doslova cítiť pocit prekvapenia, počuť padnúť sánku. Odtrhnem oči od pacientovej tváre a presuniem ho do očí príbuzných . „ Nie" tentokrát nie.
Prehanaju sa po chodbach, na cisla izieb ani nemusia pozriet, vedia kam maju ist. Zvonceky nezvonia, len ticho blikaju, dokumentacia necaka, zaznamenava sa zarovno s vykonom u pacienta.
Pacient, mladý, krásny človek. S nedoplnenými snami , s nedokončenými plánmi. S neznámou budúcnosťou. S chabou nádejou.
Šetrenie je slovo, v ktorom sa ukrýva okrádanie ľudí ... Vy tam za hradom . Dochádza vám materiál? Už nestačia zdraví? Nestačia pracujúci ? Už vám nestačia dôchodcovia? Nestačia vám rodičia na materských, či rodičovských dovolenkách? Už prišiel rad na chorých?
Plač je prejavom rôznych pocitov- smiechu, bolesti, smútku, strachu, zúfalstva. Ani jeden z týchto foriem plaču nie je u nás na oddelení ojedinelý.
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Vchádzam do izby, zdravím, tichými hlasmi mi prichádzajú odpovede na pozdrav. Moji priatelia sedia na posteli, tichučko sa rozprávali o nepokojnej noci na vedľajšej izbe. V ich izbe je šero a cítiť v nej ťažobu pocitov. V očiach sa zračia otázky. (Ale prečo to nepovedia nahlas?)
..aké by to bolo skvelé mať také mesto sestier? Ako skvelo, akoby som bola u svojich starých známych, som sa cítila dnes v stanovom mestečku. Ale nebojte sa niektorí , heslo: "jeden za všetkých a všetci za jedného neplatí". Ja som s Vami.
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Môj priateľ zvoní ,prichádzam k nemu. Nepokojne leží v posteli a z kúpeľne počuť zvuky zvracania. Vidím, že má obavy, či ho čaká to isté. Vymieňam mu fľašu a vo vnútri sa usmievam. Čakám otázku, ktorá neprichádza. Jeho pohľad smeruje ku dverám kúpeľne. (Ale prečo to nepovie nahlas?)
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. K môjmu priateľovi prichádza lekár a druhýkrát ho vyšetrí. Vyspovedá ho, poučí ho o ďalšom dianí a o liečbe (jej účinkoch žiadúcich aj nežiadúcich). Za chvíľu sa bude môj priateľ na to pýtať ešte aj mňa. Bude sa chcieť uistiť(Ale prečo to nepovie nahlas?)
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Môj budúci priateľ prichádza na oddelenie v doprovode svojej rodiny. Keďže dopredu viem, čo môj budúci priateľ bude potrebovať, vyrapocem to jeho rodine a očakávam reakciu. Na čudné pohľady („čo tá od nás chce, veď je v špitáli“) som si už zvykla. Ale prečo to nepovedia nahlas?
My ľudia sa často bránime výrazom: "Som individualista" A kto, alebo čo nie je? Videli ste už niekedy rovnaký kvietok, rovnaký strom,alebo inú rastlinku? Nie- aj keby ste ich ako ja hľadali na kolenách,alebo na bruchu v tráve. Individualisti, svorne si nažívajúci , chrániaci sa navzájom. Stále ma udivuje pohľad na krásne usporiadané a neopakovateľné, farebné kompozície prírody. Vtedy si poviem :"Príroda má význam". Tak zopár chuťoviek neskrotiteľných individualistov.
V poslednom čase sa častejšie objavujú články plné nespokojnosti so zdravotníctvom na Slovensku. Ale naozaj je hlavný piliér viny na nemocniciach? Naozaj za všetko môžu zdravotníci? Nie som proti žalobám za nespokonosť. Som proti žalobám na nesprávne miesta, na nesprávne osoby. Som proti žalobám od niekoho, kto nevidí hlbšie. Som proti hádzaniu všetkých do jedného vreca. Keď chcem niekoho žalovať, keď chcem niekomu niečo vyčítať, musím spoznať aj druhú stranu systému. Treba spoznať, prípadne skúsiť to ,kvôli čomu má sťažnosť vzniknúť. Ale chápem , je lepšie žiť so zavretými očami
Je to vlastne sloh, ktorý napísala moja dcérka Bibka-má 11 rokov a myslím,že do roly kvapky sa dosť vžila:-)) Je aj s chybami,taký koncept,čo nechala "hodený" v pc-čku.
Včera som bola na návšteve u svojho synáčika -volá sa Ondrejko. Vonku sa už šerilo a keďže Ondrej má zatiaľ slabý zrak, je zvyknutý, že aj doma má zapnuté len malé svetielko. No a ja, unavená po celom dni, som tiež bola vďačná tomuto intímnejšiemu osvetleniu.
