Výpoveď z dotazníka: prebiehal 6 mesiacov, vypracovala ho asociácia ASAP a zúčastnilo sa na ňom 2400 respondentov z celého Slovenska. Z rôznych typov nemocníc, z rôznych úsekov a rôzneho vzdelania. Ide o mladšie aj staršie ročníky sestier, pôrodných asistentov. Dostala som na starosť sekciu sestier pracujúcich pri lôžku pacienta .
Má život zmysel, keď sa bojíte žiť? Keď sa necháte akoby zapadnúť prachom a dovolíte iným, aby po vás „kreslili“? Keď máte strach otvoriť si ústa a povedať čo sa vám páči, alebo nepáči? Keď ticho pozeráte a necháte veci sa diať, či sa vám páčia, alebo nie?
Je zaujímavé pozerať a sledovať iných, ktorí si myslia, že sú viac a že sa im nemôže stať : “ Mňa sa to predsa netýka “ . Ale týka sa Ťa to, týka sa to každého živého tvora. Živého a zdravého, živého a chorého. Zdatného, či nevládneho. Človeka s hlavou v oblakoch a úsmevom na ústach, ale aj s hlavou na vankúši a prázdnym pohľadom. Človeka s očakávaním svetlej budúcnosti, ale aj človeka s očakávaním smrti.
Teraz, v čase, keď sa blíži výročie narodenia Florence Nightingale, 12.5. Ja som bola zahĺbená v jej životopisoch, dosť sa od seba líšiacich. Prvý sa nezhodoval s druhým, druhý s tretím.
To, že poniektorí si myslia, že my , sestry môžeme žiť zo vzduchu, že nás sestier je nadbytok , že naša práca je ľahká, že nie sme nič iné len slúžky lekárov, že si nezaslúžime vďaku a úctu a patričnú odmenu všetci vieme.
Prehanaju sa po chodbach, na cisla izieb ani nemusia pozriet, vedia kam maju ist. Zvonceky nezvonia, len ticho blikaju, dokumentacia necaka, zaznamenava sa zarovno s vykonom u pacienta.
Pacient, mladý, krásny človek. S nedoplnenými snami , s nedokončenými plánmi. S neznámou budúcnosťou. S chabou nádejou.
Plač je prejavom rôznych pocitov- smiechu, bolesti, smútku, strachu, zúfalstva. Ani jeden z týchto foriem plaču nie je u nás na oddelení ojedinelý.
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Vchádzam do izby, zdravím, tichými hlasmi mi prichádzajú odpovede na pozdrav. Moji priatelia sedia na posteli, tichučko sa rozprávali o nepokojnej noci na vedľajšej izbe. V ich izbe je šero a cítiť v nej ťažobu pocitov. V očiach sa zračia otázky. (Ale prečo to nepovedia nahlas?)
..aké by to bolo skvelé mať také mesto sestier? Ako skvelo, akoby som bola u svojich starých známych, som sa cítila dnes v stanovom mestečku. Ale nebojte sa niektorí , heslo: "jeden za všetkých a všetci za jedného neplatí". Ja som s Vami.
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Môj priateľ zvoní ,prichádzam k nemu. Nepokojne leží v posteli a z kúpeľne počuť zvuky zvracania. Vidím, že má obavy, či ho čaká to isté. Vymieňam mu fľašu a vo vnútri sa usmievam. Čakám otázku, ktorá neprichádza. Jeho pohľad smeruje ku dverám kúpeľne. (Ale prečo to nepovie nahlas?)
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. K môjmu priateľovi prichádza lekár a druhýkrát ho vyšetrí. Vyspovedá ho, poučí ho o ďalšom dianí a o liečbe (jej účinkoch žiadúcich aj nežiadúcich). Za chvíľu sa bude môj priateľ na to pýtať ešte aj mňa. Bude sa chcieť uistiť(Ale prečo to nepovie nahlas?)
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Môj budúci priateľ prichádza na oddelenie v doprovode svojej rodiny. Keďže dopredu viem, čo môj budúci priateľ bude potrebovať, vyrapocem to jeho rodine a očakávam reakciu. Na čudné pohľady („čo tá od nás chce, veď je v špitáli“) som si už zvykla. Ale prečo to nepovedia nahlas?
My ľudia sa často bránime výrazom: "Som individualista" A kto, alebo čo nie je? Videli ste už niekedy rovnaký kvietok, rovnaký strom,alebo inú rastlinku? Nie- aj keby ste ich ako ja hľadali na kolenách,alebo na bruchu v tráve. Individualisti, svorne si nažívajúci , chrániaci sa navzájom. Stále ma udivuje pohľad na krásne usporiadané a neopakovateľné, farebné kompozície prírody. Vtedy si poviem :"Príroda má význam". Tak zopár chuťoviek neskrotiteľných individualistov.
