Leží na nemocničnom lôžku, manželka a mama ho striedavo držia za ruku. Otvorenie dverí na izbe, otvárajú oči príbuzných dokorán.
Je v nich otázka....
Potichu padajú slová : „Ako dlho ešte? Ako dlho sa bude takto trápiť?"
Nie je odpoveď ...zvládli sme bolesť, ktorá ho nútila kričať. Pre mňa je to veľa - zlý symptóm. Symptóm, čo mení charakter človeka a navádza ho na zlé. Symptóm, čo privoláva myšlienky ako čo najskôr zomrieť.
Doma si o smrť pýtal od príbuzných, tí schovali lieky a iné nebezpečné predmety z jeho blízkosti.
Starali sa o neho krásne, dokonalo, avšak bolesť neprekonali. Bolesť bolo to, čo ich prinútilo odovzdať ho do starostlivosti nám.
Bolesť je minulosť, vrátilo sa svieže vedomie, telo si začalo pýtať, čo bolesť zakazovala - jesť, piť, sedieť, hýbať sa.
A naraz ...
Zákerná a biela, pod rúškom noci.
Dotyky studených prstov, doniesli nový problém. Červenú ružu v ústach.
Plač príbuzných, čo pri ňom trávili na striedačku každú sekundu.
Strach zahalil nádej rodiny : „Nechajte ho odísť, on chce ísť..."
Skutočnosť je iná - ordinácie, behačky, injekcie, infúzie....
Biela pani roztiahla ruky ...
