Niektoré veci, napríklad lieky, ktoré môj budúci priateľ doma bežne užíva donesú. No a niektoré nie. Tie čo chýbajú sa pokúsim vyhrabať z liekov, ktoré nám ostali po iných priateľoch. Občas sadám za počítač a na internete hľadám nejaké náhrady liekov, ktoré som nezohnala. Keď nepochodím, posledná možnosť je lieky objednať na náklady oddelenia (často sú to „viazané“ lieky, ktoré musia prejsť schválením špecialistu a farmakológa, no a pri nadmernej cene, aj pozornosťou zástupcu riaditeľa).Samozrejme, kým sa toto deje, priebežne spravím môjmu novému priateľovi na hrudníku šesť okrúhlych „cucflekov“, (Ekg) a zabezpečím trvalý, žilový prístup (i.v.kanyla, snažíme sa do kamarátov často nepichať) .Príbuzní odchádzajú a môj budúci priateľ sa stáva mojím priateľom.Už vie, že keď bude niečo potrebovať , môže si ma zavolať, môže za mnou prísť a môže mi dôverovať. Vždy mi povie, keď má strach, keď sa cíti sám, keď sa chce porozprávať, keď potrebuje niečo vysvetliť. Vie, že mňa sa netreba hanbiť a že keď sa udeje niečo nové, alebo príde bolesť, či smútok, musí ma informovať. U nás nie je sám. Je to náš priateľ.
17. sep 2013 o 20:33
Páči sa: 0x
Prečítané: 816x
Sestra a pacient sú priatelia- časť prvá : Zoznámenie
Uvedomenie si nebolí, uvedomenie si prekvapuje. Môj budúci priateľ prichádza na oddelenie v doprovode svojej rodiny. Keďže dopredu viem, čo môj budúci priateľ bude potrebovať, vyrapocem to jeho rodine a očakávam reakciu. Na čudné pohľady („čo tá od nás chce, veď je v špitáli“) som si už zvykla. Ale prečo to nepovedia nahlas?
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)