Sestra a pacient sú priatelia- časť tretia : Kópia

Po chvíle vchádzam s lekárom v pätách na izbu. Lekár sa ujíma môjho skúseného priateľa a vypytuje sa ho ako sa cíti, či nepotrebuje ďalšie lieky proti nevoľnosti. Ja držím za ruku priateľa s vystrašeným pohľadom a upokojujem ho, že každý liečbu ináč znáša.Je to pravda - priateľov neklameme.Zvoní zvonček. Ešte sa na priateľa usmejem a vykúkam na chodbu.„idem“ kričím a mierim k červenému svetieľku. Kolegyňa medzitým zvonček vypína a píše zápis do počítačového systému, alebo vybavuje nové lekárske ordinácie.Vychádzam s prázdnou infúznou fľašou v ruke a vrážam do kolegyne. Rýchlo mi povie čo skúsenému priateľovi podala. Ja jej oznamujem, že priateľ na štvorke pod oknom „dotiekol“. Nevieme, ktorá z nás sa dostane z oddelenia skôr k počítaču, aby spravila záznam. Pokúšame sa každá o všetkom vedieť, ale nie vždy to ide.„sestrička“ rozlieha sa chodbou. Obe zdvihneme hlavu ku sveteľným signalizáciám a čakáme, kde to zasvieti. Hlas sa na chodbe ozýva.Rozdelíme sa a každá ide iným smerom z izby do izby, kde sa čo deje.„ sestrička, prosím vás podajte mi šálku“„ sestrička, upravte mi podhlavník“„ pomôžte mi otočiť sa“„ tri dni som nebol (na veľkej)“...a ďalšie dôležité, veľké maličkosti ...Vchádzam do vyšetrovne, kolegyňa robí zápis . Zvonček. Pozriem na signalizáciu, volá môj nový priateľ. Vypínam uši píliaci zvuk a ponáhľam sa za ním. So svojím spoluobyvateľom sedia na posteliach a smejú sa.Nedávam najavo prekvapenie. Úsmev.„no ako chlapi?“„prepáčte sestrička, ale poviem Vám vtip“Očkom pozriem na dotekajúcu infúziu: „tak do toho a zajtra mi ho povedzte znova, ja vtipy zabúdam“Moji priatelia sa bavia a chodba stíchla.Vôňa kávy.Šalát uvoľnenia a zmiešaných energií.