V tichosti a smútku sa zliať s davom podobných ako ste vy a stratiť sa v ňom.
Postupne zabúdať na svoje sny, na svoje radosti.
Hanbiť sa za svoje myšlienky, city, pocity, pohľady.
Robiť veci mechanicky, lebo ich tak robia aj iní.
Zabúdať na to, že Zem je modrá a farebná a nechať sa chytiť šeďou.
Premrhať svoje bytie lozením v stáde.
„Držať“ miesto tým, ktorí by chceli ešte žiť.
Verte mi, že je strašné pozerať na umierajúceho, ktorý nevie odísť z tohto sveta. Lebo má pocit, že jeho život bol zbytočný. Že jeho sny ostali iba snami, že miesta, ktoré tak obdivoval nikdy nenavštívil, že nepovedal deťom, manželke, že ich miluje, že nepoďakoval rodičom, za to, že sa o neho starali. Že nerobil prácu, ktorú obdivoval, ale dal prednosť iným hodnotám. Že po sebe nič zo seba nezanechal.
Akoby ani nežil...a teraz má umrieť?
„Nedržte“ miesto iným a žite si svoj život. Naplnený snami, novými myšlienkami, nápadmi. Bez strachu a hrdo, že dávate kus seba. A že vás „život“ počúva a pamätá si.
