Stratený čas

Prítomnosť sa uberá takou rýchlosťou, že málokto z nás si uvedomuje, že je, že sa práve deje, že práve prebieha.Na pár udalostí, skutkov, čo sa nám stihnú vtisnúť do vedomia, si vybavujeme už len ako minulosť.A prichádzajú pochybnosti, či je dobré, že tá udalosť, alebo skutok je už len minulosťou.Má však zmysel zaoberať sa niečím, čo už bolo, čo je preč a nikdy sa nevráti?Nikdy neprežijeme presne ten istý okamih s rovnakou intenzitou, s rovnakými pocitmi.Nikdy sa nám ten okamih nepodarí vrátiť späť.Nikdy sa nám nepodarí minulý skutok napraviť.Proste je to tak, možno je to tak dobre...Ale je dobre, že je tá chvíľa preč?Že sa stala len minulosťou?Prečo si pamätáme, keď s minulosťou "nepohneme", ani ju nemôžeme napraviť?Berme to ako ponaučenie do blízkej budúcnosti a možno si na to spomenieme, aj v každej našej prítomnosti.Že prítomnosť je vlastne to, čo nás robí takými akými sme, ale minulosť nám ukazuje, že môžme byť aj lepší.A čo svetlá budúcnosť?Prečo sa jej hovorí svetlá?Možno preto, že očakávame, že po tmavej minulosti, príde svetlo...Ale kde sme zase nechali prítomnosť?Nájdime si ju,spoznajme ju a využime ju naplno.Nech každý deň stojí za to !