Chvíľu sme aj váhali, ale potom sme si povedali, že pôjdeme. Deti už boli všetky v pohode, boli u nás už niekoľko mesiacov a stále viac sme sa na tú dovolenku všetci tešili.
Plán cesty bol taký, že môj muž Vlado autom odvezie batožinu a proviant a ja s deťmi pôjdeme vlakom.
Človek mieni a narkoman mení.
Keď boli prípravy v plnom prúde, dostali sme nový prírastok. Prišla Anita a bola na tom dosť zle. Kríza ako z učebnice, nevládala ani chodiť. Neprichádzalo do úvahy, aby sme ju trepali niekam na kopanice, musela zostať v civilizácii.
Všetky decká boli „nažhavené“, vrátane nášho syna. Po bojovej porade sme rozhodli, že na kopanice predsa pôjdeme, ale bez Vlada. Ten musí zostať s Anitou.
Mama jedného chlapca, ktorý bol vtedy u nás, sa dala nahovoriť, že pôjde s nami. Tak nám pribudol ešte aj ich pes.
Musel byť na nás úchvatný pohľad. Osem roztatárených pubertiakov, pes ktorý sa všetkého bál a dve baby, ktoré sa to všetko snažili udržať v medziach normy.
Od samého začiatku sa nám výlet páčil, bola to pre nás vítaná zmena. Cesta vlakom a potom pochod hore na lazy. Všetko sme to zvládli v pohode, ani sme veľmi neblúdili. Naozaj tam bolo krásne, chalúpka ako z rozprávky, o prírode ani nehovorím. Výhľad sme mali rovno na Manín a na ten sme aj hneď vyliezli. Bolo tam tak pekne, že sme všetci vstávali ráno o štvrtej, aby sme videli východ slnka. Všetko sme fotili, až pokiaľ sme nezistili, že vo foťáku nemáme film. Bože, ako to bolo dávno, vtedy som o nejakom digitálnom ani nevedela.
Najbližšia dedina bola asi 2 km a do mesta to bolo ešte viac. Bolo to v deväťdesiatom šiestom, mobily sme ešte nemali a najbližšie spojenie zo svetom bola telefónna búdka v tej dedine.
Všetko prebiehalo hladko, až pokiaľ som sa nepotrebovala poradiť s Vladom. Detská chceli spať vonku, môžem ich tam nechať samých, alebo mám byť pri nich? Môžem ich pustiť na nákup do dediny? Môžu ísť sami na prechádzku?
Dnes by mi to nerobilo problém, bývam s nimi často sama, ale vtedy sme sa len „zaúčali“. Navyše ešte ustráchaná mama, ktorá videla dílera za každým stromom a syn, ktorý z nej bol nervózny.
A tak sa stalo, že turistiky som si užila najviac ja, to ako som stále behala telefonovať.
Asi na štvrtý deň sme najprv začuli a potom aj zbadali náš červený „žigulák“. Vlado ma prišiel vyslobodiť. Zobral domov jedno dievča, ktoré sa nevedelo vpratať do kože. Anita už bola celkom čulá a chcela zostať s nami, ale keďže ja som bola na dovolenke, bolo by to na mňa veľa.
Zostávajúce dni to už bola pohoda, naozaj sa nám tam páčilo. Dodnes ma mrzí, že tam nemohol byť Vlado s nami, bolo by to ešte krajšie.
