Narodila som sa na Silvestra. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Staré zlaté časy, Deti, Perličky, Súkromné
O adopciách sa tu už hodne popísalo a pravdepodobne sa všetci zhodneme, že sú tým najlepším riešením pre opustené dieťa. Vybavovačky sú zdĺhavé a keď sa to konečne podarí a vytúžené, vymodlené, dlho očakávané dieťatko máme doma, môžeme si vydýchnuť - začína sa nový, krajší život.
Môj ostatný článok nebol veľmi veselý a priznávam, že ma to ešte neprebolelo. Viem, že čas je najlepší lekár, ale náhoda je dobrý mastičkár.
Zvoní mi telefón. „No, čo môj najkrajší?“ „Ahoj, moja pekná, čo budeš zajtra variť?“ „Nerozčuľuj ma s varením, len teraz som doumývala riady a už mám rozmýšľať, čo budem variť zajtra?!“ „Zajtra je zelený štvrtok, nebudeš robiť špenát?“ „Jééééjdanenky, dobre, že si mi to pripomenul, veď ani neviem, či špenát máme.“ „Tak teda, môžem prísť na obed?“ „Ty, Ivanko môj najkrajší, môžeš prísť na obed aj o polnoci.“
Stále sa nám motá pod nohy a robí naschvály. Ešte sme ho nevideli, ale určite u nás býva. Volá sa Nikto.
Televízne noviny. Prečo ich pozerám? Samé katastrofy, zlé správy a potom mi z toho nie je dobre.
Maroš je u nás od začiatku zimy a až teraz sa prejavil. Prekvapil nás a hlavne prekvapil sám seba.
Bola som ustráchané decko. Bála som sa Mikuláša, čerta, ježibaby, vlka, víl aj obrov. Teraz už viem, že za to mohla hlavne moja babka, ktorú som mala mimochodom, veľmi rada. To bolo stále: „Keď nebudeš jesť, poviem to Mikulášovi, keď nepôjdeš spať, poviem to čertovi“. Na povale bola ježibaba, v záhrade pri potoku vlk a v komore všetko ostatné. Mala to dobre vymyslené, aspoň ma nemusela kade-tade hľadať a zbytočne si nohy drať, stále som sa jej držala za sukne.
Bolo mi strašne horúco a nemohla som spať. A ja keď nemôžem spať som mrzutá, dalo by sa povedať, že až nepríjemná. Okná všetky pootvárané a ani záclona sa nepohla. Akurát, čo som počula každého psa v dedine, čo ma znervózňovalo ešte viac. Poznáte ten samorozčuľovací stav.
Keď som nechala syna prvý krát v škôlke, pozeral za mnou pohľadom cestujúceho na Titaniku, keď už bolo jasné, že koniec je neodvratný. Tento pohľad mu vydržal celé tri roky a ešte pekných pár aj na ZDŠ-ke. Neskoršie sa to zlepšilo, ale „bruško“ ho sem-tam ešte bolievalo. Každé ráno sme sa tromfovali, kto sa bude lepšie tváriť, či on nešťastne, alebo ja neoblomne. Musím priznať, že niekedy sa mu podarilo vyhrať.
V prvej triede mala naša dcéra šťastie na učiteľku. Tým, že vedela čítať, písať a zvládala aj to prvácke rátanie, asi by sa v škole dosť nudila. Táto pani učiteľka mala ale svoju prácu rada a nerobilo jej problém zaujať deti aj mimo prísnej osnovy. Občas sa jej stalo, že prišla zo školy bez tašky, krasopis ju nebavil a bolo ju treba do toho nútiť, ale prvácky rok sme prežili v pohode.
Parafrázujem vtip, keď dostala dcéra v škole poznámku, že odvráva a otec učiteľke odpísal, „to má po matke, dostali obidve.“
Stáva sa, že rodičia detí, ktoré sú práve u nás, pobudnú s nami pár dní, obyčajne cez víkend. Niekedy im to navrhne Vlado, ale sú aj takí, čo si to sami želajú. Bývajú to mamy, ktoré sú so silami aj nervami na konci.
Boli časy, to ešte pred Veľkým treskom, keď sme aj my fungovali ako celkom normála, obyčajná rodina. Tato, mama a dve deti.
Dnes som mala vzácnu návštevu. Prišla sa "ukázať" malá Tamarka. Chvíľu ma ticho pozorovala a potom mi položila priamu a zrozumiteľnú otázku:„Máš schované nejaké sladkosti pre malé deti?“
Už 12 rokov prichádzam do styku s mladými ľuďmi. Majú od pätnásť - do dvadsaťpäť rokov. Prichádzajú si k nám, do našej rodiny, riešiť svoje problémy s drogami. Ich životné príbehy ma už tak neprekvapujú a o tom som dnes ani nechcela písať. Už som si na to nejako zvykla, aj keď veľmi ťažko. Najhoršiu prácu s nimi má aj tak môj manžel.
„Aj ja idem“! Vyhlásila trojročná Tamarka a chytila tatina za ruku. Ten bol očividne rád, že sa má o koho oprieť - práve vchádzal do zubnej ambulancie.
Inšpiroval ma článok na blogu o detskej logike, preto pridávam moje postrehy. Naše deti sú už dospelé a vnúčatá ešte nemáme, preto som asi vyšla z praxe. Musím sa priznať, že z malých detí som trošku nervózna, najmä keď sú cudzie a ja neviem odhadnúť na akom stupni vývoja sú. Mám na mysli, či môže také dieťa už chodiť samé po schodoch, alebo či sa vypýta na záchod. Preto radšej chodím po schodoch s nimi a každú chvíľu ich otravujem otázkou, či chcú cikať.
