Prišli sme ako poslední, už nebolo ani kde zaparkovať. Ulička úzka a mama má šesť detí. Tie deti majú vnukov a vnuci pravnukov, vlastne pravnučky.
Po záhrade sa pohybovalo asi pätnásť ľudí a žiadne pracovné náradie už nebolo volné. Môj muž, aby zbytočne nezavadzal, ani nevystúpil z auta a išiel sa z deťmi „prejsť“, to znamená, po najbližšiu zmrzlinu.
Mne sa podarilo ukoristiť metlu a pozametala som chodník. Pochvália som všetkých, ako im to dobre ide, poklebetila s mamou, švagrinami a neterkami a nenápadne som sa vyparila. Presne, ako voľakedy na 1. mája. Ukázať sa na zoradisku, zapísať do prezenčky a šup transparent pod najbližšiu bránu, v tomto prípade metlu. To je výhoda veľkej rodiny.
Dnes som mala zase telefón. „Pôjdeme mame umyť okná, prídeš?“ Pravdaže, prídem! Ale tento krát už skôr, aby sa mi ušla nejaká handra, alebo aspoň služba pri kávovare.
Tých okien zas až toľko nie je a my sme veľká rodina.
