Naša dcéra začala chodiť do škôlky, keď mala päť rokov a vtedy už vedela čítať aj písať. Mala silne vyvinutú potrebu pomáhať slabším a ešte silnejšiu, mať posledné slovo, ak to bolo len trochu možné.
Najväčšie želanie všetkých detí v škôlke bolo, ísť na obed domov . Ten, kto nemusel ísť po obede spať bol hrdina a ostatní mu závideli. Niektorí ticho, niektorí s plačom. Ak to situácia dovolila, tiež som občas napísala odkaz pani (súdružke) učiteľke, aby dcéru nedávala spať, že na obed po ňu prídem.
Raz som tiež takto po ňu prišla. Moja dcéra stála „nadutá“ v jednom kúte, jej kamarátka plakala v druhom a súdružka učiteľka mi mávala pred nosom nejakým lajstrom. A vtedy som sa dozvedela, čo sme si to doma vychovali.
Naše decko klame, podvádza a navyše, falšuje úradné listiny!
Keď sa súdružka vyrozprávala a bojazlivejšie deti prestali plakať, dozvedela som sa, čo je vo veci. Renátke bolo ľúto kamarátky, ktorá tiež chcela ísť na obed domov, ale nemala tú vytúženú ceduľku, preto jej ju vyrobila. Na výkres napísala veľkými tlačenými písmenami „KATKA MOŽE IST NA OBED DOMOV“. Aby to malo tú správnu vážnosť, pridala aj podpis „KATKINA MAMA“.
Keďže súdružka nebrala vážne tento oznam, obidve sa rozrevali. Katka preto, lebo už sa videla doma a Renátka pre tú nespravodlivosť, že jej papierik neplatí. A podľa súdružky učiteľky vrcholom bolo, že keď jej podvod nevyšiel „ešte chcela vyjednávať“.
Hovorím, po mne to nemá!
