Po telefóne to bol celkom milý pán, slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že Zuza pôjde k nemu. Už predtým u neho bývala, dokonca tam chodila do školy. Keď začala fetovať, zbalil ju a poslal mame.
Dodnes neviem, ako k tomu prišlo, kto to prvý navrhol. Jednoducho, plán bol taký, že Zuzka pôjde k otcovi a aby jej tam nebolo smutno pôjde s ňou aj Jarka. Tá bola v podobnej situácii, otec nič moc, mama ešte horšie. A aby sme vedeli do čoho vlastne idú, tak ja pôjdem s nimi a pár týždňov tam pobudnem. Vraj aby som si oddýchla.
Tak sme sa teda vybrali. Zuza, Jarka, Peťo, ten nás viezol a jeho mama a ja. Moja fóbia z diaľok a odlúčenia sa začala prejavovať už na prvom hraničnom priechode s Rakúskom. Keď som videla na mape tú nekonečnú vzdialenosť, bolo mi stále horšie. Náš cieľ bol Duisburg.
Napriek môjmu strachu sme šťastne dorazili. Zuza už mala pripravený byt. V tej istej bytovke, v ktorej býval otec. Malo to samozrejme hneď niekoľko výhod. V našej situácii to bolo veľmi praktické .
Zuzin otec, Miro, bol druhý krát šťastne rozvedený. V byte mu ešte zostala postieľka po dvojročnej dcérke. Žil si životom starého mládenca. Mal niečo po štyridsiatke a práve ho chytala druhú mladosť, aj keď ja si myslím, že to bola zachladnutá puberta.
Hneď ako sme dorazili, bolo to okolo desiatej večer, navrhol, že by sme to mali osláviť a potom oslavoval až do môjho odchodu.
Na druhý deň sa Peťo s mamou vrátili na Slovensko a ja som zostala v tom cudzom, ďalekom svete sama. Baby chodili do práce, robili čašníčky v tom istom podniku ako Miro. Zase výhoda, budú pod dozorom.
Ukázalo sa, že dozor by potreboval niekto iný – teda tatko. Lenže to som nemala v popise práce.
Jeho deň vyzeral asi takto. O tretej poobede sa zobudil, vyvenčil psa, „vyrazil klin klinom“ a o dve hodiny bol v práci. Bola to dosť nóbl reštaurácia a on tam vtedy ešte robil vrchného. Končil o polnoci a hneď sa presunul do ďalšej reštaurácie. Tam sa nechal obsluhovať zase on. Bola to taká jeho pomsta za tie roznesené poháre a taniere. Vrátil sa nad ránom, spal do tretej poobede a o dve hodiny odišiel znova do práce. Takto to robil celé roky. Sem- tam nejaká baba a dovolenka na Slovensku, kde robil zo seba „geroja“. Ani sa mu nečudujem, že si rád vypil.
Pendlovala som medzi poschodiami, robila poriadok v jednom byte potom v druhom, varila, a čakala, kedy kto príde. A ešte som žehlila hory bielych košieľ a blúzok. Medzitým som vyvolávala domov a plakala do telefónu.
S tým varením som robila radosť len domácim, susedia však krútili nosmi. Tam sa asi nevarilo. Bývali tam samí dôchodcovia a jedlo im roznášala nejaká služba. Keď som varila napríklad „segedín“, bolo to poriadne cítiť na celej chodbe. Aj mi to bolo nepríjemné, no Miro si chcel pochutiť na domácej strave . Kvôli nákupu vstal ešte pred obedom, len aby som mu urobila kapustové strapačky. O niekoľko dní ma už susedky ani neodzdravili a ja som bola celkom rada, že im nerozumiem.
A ešte niečo. Ak si niekto myslí, že v telenovelách sa preháňa, je na omyle.
Miro si po čase zobral Jarku, no tá ho podvádzala so Zuziným frajerom. Zuzina mama to tam išla zachraňovať a prebrala Jarke Zuzinho frajera. Zuza si našla malého tučného Taliana ktorý ju však bil. Miro sa s Jarkou rozviedol a našiel si staršiu Nemku. Medzitým absolvoval niekoľko delírok a jedno liečenie, pokiaľ viem, tak úspešné. Jarke zomrela mama na alkohol a Zuza čaká bábo, ale nie s Talianom. Nechcem čitateľov nudiť ďalšími podrobnosťami, ale verte mi, bolo by to na niekoľko dielov a vôbec nič by som si nemusela vymýšľať.
Vzhľadom na veľkú vzdialenosť, mám informácie len sporadické, ale aj to mi stačí na to, aby som si vždy povedala, že „zlatí moji feťáci, ktorých mám teraz doma, zlaté moje Budmerice. Nechcel by ma niekto zamestnať ako scenáristku?
