Chodila som do práce, kde bol veľký kolektív žien. Všetky sme sa poznali a prakticky si videli „až do hrnca“. Niektoré o svojich problémoch hovorili otvorene, na plnú hubu a o tých ostatných sa klebetilo poza chrbát, čo bol ten horší prípad.
Naivne som si myslela, že keď o svojich (našich) domácich ťažkostiach nehovorím, nikto o nich nevie. Teraz viem, že kolegyne v práci vedeli o našej domácnosti niekedy viac ako ja. Aj oni mali mužov, ktorí si posedeli pri pive a ten môj mal vždy dobrú slovnú zásobu. A potom, bývali sme na bytovke, niekedy sa nedalo nevedieť, nepočuť.
Po práci som si ešte zobrala upratovanie, aby sme mali nejakú korunu naviac. Môj muž síce chodil na fušky, ale bolo by lepšie, keby sedel doma. Vyplácali ho alkoholom a keďže mne ani deťom to „nechutilo“, musel to likvidovať všetko sám.
Myslím, že to bolo niekedy pred Vianocami. Zostala som po svojej smene upratovať, syn prišiel za mnou zo školy a to znamenalo, že tatino nie je zase doma. Ako som tak umývala tie podlahy a rozmýšľa čo bude zase doma, prišla za mnou jedna staršia kolegyňa.
Bolo to už dôchodkyňa, ale energická milá pani. Kde sa objavila, tam jej bolo plno, nasmiali sme sa na jej historkách , a ešte viac na jej roztržitosti. Ak sa jej podaril nejaký „kúsok“ hneď nám ho musela porozprávať, aby sme z toho mali niečo aj my a to Vám poviem, bolo by to na román.
Táto pani si ma zavolala bokom a bez slova mi strčila do ruky roličku zatočených bankoviek.
„Čo to je?“
„To je pre tvoje deti“
„Ale prečo, nerozumiem, čo sa stalo?“
„Nemusíš rozumieť, ber a kúp niečo deťom“
Keď som sa zdráhala a hovorila, že veď aj ona má deti a vnúčatá nedala sa odbiť.
„Čo myslíš, načo chodím ešte do roboty, ja už nič nepotrebujem, ale doma by mi bolo dlho. Deti mám zaopatrené a vnúčatá majú tiež viac, ako im prospieva. Ja mám svoj dôchodok, ten patrí mne, to čo mám navyše dám tým, ktorí to momentálne potrebujú, kúp niečo deťom a budem sa za vás modliť.“
Stála som tam ako zamrznutá, došlo mi, že naša situácia nie je už len moje tajomstvo. Tie peniaze ma pálili v ruke, niekoľko dní som ich mala v práci v skrinke a nevedela čo s nimi.
Keďže som ju poznala, vedela som, že ona by tie peniaze odniesla do zvončeka. Po nejakom čase som sa rozhodla, polovicu som si nechala a druhú odniesla do kostola.
Už si nepamätám, na čo som ich použila. Nikomu som o tom nikdy nič nepovedala, kolegyňa ani náznakom nedala najavo, čo sa stalo.
Od tej príhody s peniazmi som si viac všímala, čo sa okolo mňa hovorí a nebolo to nič lichotivé. Kade som chodila, tade som sa za pitie svojho muža hanbila. Keď sa v marci rozhodol, že už je zrelý na liečenie, bolo to ešte horšie. Doteraz som mala muža „len opilca“, ale teraz som ho mala v blázinci a to bolo v kolektíve, kde som robila ešte horšie. Opilcov mali aj ostatné ženy, ale v blázinci ani jedna.
Keď už mi bolo jasné, že táto nová situácia je aká- taká nádej pre našu rodinu, povedala som si, že sa prestanem hrať na mačku a myš a otvorene (po vzore môjho muža) som o tom začala hovoriť. Tým pádom nebolo o čom klebetiť a ak som aj niečo začula, už som si z toho nič nerobila.
Hrozné chvíle som zažívala, keď mi niektorá dobráčka pred 20 ženami oznámila, že videli môjho muža tam a tam opitého a niekedy dokonca v krčme pod stolom. Dalo mi veľa námahy udržať chladnú myseľ.
Vtedy mi kolegyňa - dôchodkyňa povedala, aby som si z toho nič nerobila, nie jedna z nich by bola rada, keby mala muža tam kde ja.
Často si na túto milú pani spomeniem, ovplyvnila náš život ešte raz, ale to je na inú tému.
Ak toto náhodou čítajú jej deti alebo vnúčatá a spoznali v článku svoju mamu a babku chcem ich poprosiť aby sa nehnevali, že peniaze, ktoré by podľa všetkého patrili im, dala vtedy mojim deťom. Viem, že detí ktorým takto pomohla je v jej okolí viac a ak si čo i len jeden z nich zobral z nej príklad, reťazová reakcia sa postará o to, aby žila veľmi, veľmi dlho.
Ja s mojou rodinou sa o to snažíme.
