Dovoľte, aby som sa na to pozrela trošku z iného uhla. Vo svojom okolí poznám štyri takéto rodiny. Dnes sú to už dospelé deti a „mali sme tú česť“ sa s niektorými zoznámiť bližšie.
Po nekonečnom čakaní a zdĺhavých vybavovačkách boli aj oni konečne rodina. Neboli už najmladší a aj preto bolo pre ich syna všetko pripravené tak, ako má byť a ešte trošku, alebo hodne naviac. Mohli si to dovoliť, veď dlhé roky boli sami a na tú dobu mali dobré finančné zázemie.
A tak začali synáčika bombardovať všetkou tou nahromadenou a prekypujúcou láskou a prekladali to hmotnými statkami, poväčšine naozaj zbytočnými. Pokiaľ bol maličký, všetko prijímal so širokým úsmevom a neskôr si to vyžadoval hlasným krikom. Svet okolo neho tu bol preto, aby plnil všetky jeho, aj nevyslovené želania. O hračky a ani o lásku a pozornosť svojich, opičou láskou milujúcich rodičov, sa nebol ochotný deliť.
Aj keď si rodičia mysleli, že ešte pre jedno dieťa by sa našlo miesto v dome aj ich srdciach, malý tyran, mal štyri roky, sa rozhodol inak. Ďalšie dieťa, ktoré si už začínalo zvykať na novú rodinu vrátili nazad do domova. To ako ho otec viedol za ruku naspäť, je na dlhé rozprávanie a som presvedčená, že ich to zasiahlo oboch na zbytok života.
Syn rástol, jeho nároky sa zvyšovali a rodičom nezostávalo nič iné, len držať štandard na ktorý bol zvyknutý. Prišla „nová doba“ a po nežnej revolúcii sa veci zvrtli tak nešťastne, že v rodine nastala, mierne povedané, nervozita. To si už synáčik vedel buchnúť aj do stola a zase bolo všetko tak, ako chcel on. Vyvrcholilo to vtedy, keď museli hľadať pomoc u cudzích ľudí, lebo sa báli jeho verbálnych ale aj fyzických útokov.
Náhoda chcela, že sme sa v tej dobe stretli a aj keď nechtiac, nazreli pod porývku tejto, už dávno nie šťastnej rodiny. Rodičia milí, inteligentní, vzdelaní ľudia, snažiaci sa všetko riešiť dobrým slovom. Syn 16-ročný, absolútne neochotný pochopiť, že tu nie sú preto, aby mu slúžili.
Keď sme sa bližšie spoznali, z chlapca sa vykľul celkom milý pubertiak so všetkým, čo k tomu patrí. Mal svoje muchy, ale keď zacítil autoritu, vedel odkiaľ - pokiaľ. Rodičia pre neho žiadnu autoritu nepredstavovali a výchova láskou a milým slovom sa míňala účinku.
Tu už zaberalo len milé slovo, zdôraznené prísnym pohľadom a v zálohe vždy v pohotovosti, pevná ruka. Všetko klapalo v poriadku pokiaľ rodičia neboli nablízku. Ak sa objavili, fungoval Pavlovou reflex – stalo sa z neho neovládateľné torpédo, ktoré ide slepo za svojím cieľom. Tým cieľom bolo obyčajne značkové oblečenie a vždy nová a nová elektronika. Bol schopný sa hádzať o zem a rozbíjať nábytok.
Keď sa naše cesty zase rozišli, bol z neho stredoškolák a potom už len z počutia viem, že po maturite sa prihlásil na nadstavbu.
Uplynuli viac ako 10 rokov a ja si budem navždy pamätať slová, ktoré tomuto nešťastnému otcovi nechtiac vyšli z úst. Hovorím z úst, lebo som presvedčená, že jeho srdce pri tom krvácalo.
„Ak sa Boh rozhodol, že nebudeme mať deti, asi vedel prečo to robí. My sme si mysleli, že stačí dieťa milovať a dať mu to najlepšie, čo môžeme. Zabudli sme na dôležitú vec. Nikdy sme od syna nič nežiadali, stačil nám len jeho šťastný úsmev.“
