Chytilo ma to okolo polnoci, tak som ho začala budiť.
"Vladko, asi je to tu!"
Najprv s kľudom Angličana odstopoval kontrakcie. Boli päť minútové, tak ma ukľudnil, že to bude tak akurát, aby sme to v pohode stihli a ani nemuseli dlho čakať na "výsledok". Pomohol mi s obliekaním, tašku pripravil na chodbu .
Bývali sme asi mesiac v novom byte, telefón sme nemali a ani susedov sme nepoznali tak, aby sme si dovolili budiť ich. Môj manžel preto utekal cez ulicu do búdky, volať sanitku.
To som si myslela ja, že utekal.
Prešla iba chvíľa a už bol naspäť. Oblečená v kabáte, bol október, stojím v predsieni, môj muž medzi dverami a pred sebou tisne "vílu Amálku", oblečenú v kratučkej, tenučkej, bledomodrej, nočnej košieľke.
"Ľuduška, toto je naša susedka. Muž sa jej opil a vyhodil ju z bytu. Asi zaspal! Zvonil som mu, no neotvára. Ale bude to len zabuchnuté, na to stačí šrôbovák, to otvorím raz dva."
Začal sa rozhliadať po predsieni po nejakom náradí.
"Vladko, nemal by si ísť najprv pre tú sanitku? Susedku môžeš riešiť potom."
"Máš pravdu, postaraj sa o ňu."
Strčil Amálku do bytu a zatvoril za sebou dvere.
Nevedela som, ktorej z nás to patrilo, ale ja by som v tej chvíli nejakú starostlivosť určite privítala.
Susedka bola očividne ľahostajná voči môjmu problému s blížiacim sa pôrodom. Vraj by si dala kávu, lebo je celá premrznutá. Dala som jej manželov župan, môj som mala zbalený v taške.
Kým som varila kávu, stihla mi porozprávať hrôzu, ktorú zažila pri dvoch pôrodoch. Nevynechala ani krvavé detaily. Skončila tým, že ak by to mala zažiť ešte raz, radšej skočí pod vlak.
Sanitka našťastie prišla skoro. Amálka ostala u nás v byte a my sme šli do pôrodnice.
Týmto sa chcem susedke dodatočne poďakovať. Podľa jej rečí som stále čakala, kedy už nastane ten horor. No nič také hrozné sa nedialo a o chvíľu bolo po všetkom. Oproti jej rozprávaniu bol môj pôrod, ako prechádzka ružovou záhradou.
Dodnes neviem, ako to vtedy môj muž vyriešil, príchodom nových udalostí som na ňu nejako zabudla. Pár krát sme sa stretli na schodoch, ale keď som ju pozdravila, robila sa, že ma nepozná. Takisto sa choval aj jej manžel.
Ešte chcem dodať, ako fajn, že vtedy nebola taká móda, aby boli muži pri pôrode. Ako poznám toho môjho, najprv by utiekli s plačom sestričky a potom by začal vysvetľovať doktorovi, čo všetko robí zle. Možno by poslal domov aj mňa a odrodil by si to sám.
Teraz mi ale začalo vŕtať v hlave, ako to s tou susedkou vlastne vyriešil? Mám sa ho na to spýtať?
