A vraj sa nedá

My máme tri a keď som si mohla vybrať, postavila som sa do rady k tej „kučeravej – usmievavej“ Vždy mala dobrú náladu a každého zákazníka milo pozdravila. Štebotala ako vtáčatko, podľa nákupu dedukovala čo budem variť a tak sme prehodili pár slov aj súkromnejšie.

Takto sme si navzájom vymieňali komplimenty až dovtedy, kým som si ja čisto náhodou, nezrátala „drobáky“ v mojej europeňaženke. O tomto vynáleze sa vyjadrovať nechcem, dostala som ju ako darček a tak len stručne – je to kravina. Mince sa z priehradiek nedajú prstom vybrať a tak som si ich nasypala do dlane a otrčila „kučeravej – usmievavej“ pokladníčke, aby vybrala, koľko treba. Milo pozdravila, zaželala všetko dobré a už sa venovala ďalšiemu zákazníkovi.

Mohli sme si takto šťastne nažívať naveky, keby som si ja sprostá nebola zapamätala, koľko som tam tých drobákov mala. Začalo mi to vŕtať v hlave a už sediac na parkovisku v aute som ich zrátala. Toľko som mala, toľko mi zobrala a malo by mi zostať.....chýbalo 68centov.

Vyberiem z europeňaženky eurokartičku a prerátavam na koruny. Oblial ma studený pot a z úst mi vyšla neslušná nadávka, ktorá bola adresovaná mojej osobe. Už dávno som nebola na seba taká naštvaná, ako v tej chvíli.

Vrátila som sa do obchodu, počkala až bude moja bývalá obľúbená pokladníčka sama a povedala jej, že sa na ňu nehnevám, ani nežiadam tie peniaze späť, len chcem, aby vedela, že viem.... Prvý krát som ju videla bez úsmevu a o poznanie červenšiu.. Bez slova mi vrátila 68 centov a nedostala som odpoveď na pozdrav.

Večer som sa posťažovala susedke cez plot a veľmi som ju pobavila.. Jej sa stalo to isté, len kučeravá si vybrala namiesto jednoeurovky dvojku a bleskovo ju hodila do pokladne. Bolo by zbytočné sa hádať a suseda, ktorá nikdy nechodí pre hlasnejšie slovo ďaleko, onemela.

Pár dní nato bola u nás na návšteve svokra a okrem iného si chcela aj nakúpiť. Vzala noviny pár rožkov, chlieb, kávu a zamierila k pokladni. Vybrala si usmievavú – kučeravú a už aj sypala centy z malej peňaženky a „kedy bola málo“ eurovky z väčšej, lebo vraj zle vidí. To som sa postavila k pokladni už aj ja „štebotanie“ ustalo a bola som vybavená bez slova.


Keď som svokru upozornila, že by nemala byť taká dôverčivá, ohradila sa, že to ona nie vždy, „ale táto bola predsa taká milá“. Len dúfam, že ona mala ten úsmev aj s pozdravom zadarmo.

Teraz mi vŕta v hlave, koľko stojí úsmev? A stálo mi vôbec tých pár centov zato, že som prišla o milý pozdrav našej pokladníčky?