Má šesť detí a preto o návštevy nemá núdzu. Vždy sa nájde niekto, čo ju príde pozrieť.
S jej chodením na návštevy je to ale inak.
Ak sa raz za rok niekam vychystá, je to sviatok a v rodine sa o tom dlho hovorí. Keď sa teda už niekam vyberie, tak pri jednej „špine“ sa hneď vybaví aj návšteva u lekára, lebo nejaké lieky potrebuje aj ona. Okrem toho raz za čas ju niektorá z dcér zavezie k bylinkárke. Tá jej lieči choroby na ktoré nestačia lekári.
Raz tiež takto absolvovala takúto zdvojenú návštevu u lekára a aj u najstaršej dcéry. Určite to bol pre ňu namáhavý deň a ako ju poznám, radšej by rýľovala tú záhradu.
Keď som ju prišla pozrieť, bola unavená a sťažovala sa, že na to všetko jej ešte aj nohy opuchli. Ja sa s ňou vždy rada rozprávam o chorobách. Keď sa jej posťažujem čo ma bolí, tak mi povie, že aj ona to mala v mojom veku a potom ju to prešlo.
Verím jej, lebo je živým dôkazom!
Tento krát ju ale nohy boleli tak, že keď prišla ráno z obchodu, musela si ich vyložiť a potom už len posedávala. To isté sa zopakovalo aj na druhý a tretí deň. Telefonicky sa posťažovala svojim deťom a dcéry sa začali radiť, ktorá má kedy čas, aby ju zaviezli k lekárovi.Vyšlo na tú najmladšiu.
Babke sa ale vôbec nepáčilo, že musí počas krátkej doby znovu absolvovať tú únavnú cestu k lekárovi. Keď sa najstaršia dcéra dopočula, že babka ide znova do mesta, zavolala jej. Náhodou som zdvihla telefón ja.
„Povedz babke, že keď sem ide, nech mi prinesie tie čižmy“.
„Aké čižmy“?
„Posledne, keď bola u nás, omylom si obula moje nové čižmy a jej staré, o dve čísla väčšie mi tu nechala.“
Keď už som mala ten telefón v ruke, "brnkla" som švagrinej, že do mesta netreba ísť, že mame nohy odpuchli.
Babka si to vysvetlila po svojom: „No vidíš, ja som to hovorila, že netreba hneď letieť k lekárovi, niekedy stačia aj bylinky“.
