Reakciu mojej mamy ospravedlňuje to, že vtedy o žiadnych absťákoch nevedeli, telku sme ešte nemali a v Roľnickych novinách o tom nepísali.
Keď som ja chcela s fajčením prestať, to už bolo horšie!
O abstinenčných príznakoch som toho vedela dosť, môj manžel tým prešiel, keď prestal piť. A neskoršie som to zažila, keď u nás krízovali decká.
Pripravovala som sa na to veľmi dlho, pri každej zapálenej cigarete som nad tým rozmýšľala. Teraz už presne neviem, čo bol ten impulz, ale pohádala som sa sama so sebou a to dosť tvrdo a nahlas. To, čo som si vtedy povedala, by som si nechcela dať za klobúk, lebo keď sa naštvem viem byť sprostá.
O niekoľko dní prišlo trasenie rúk, no nebolo to také zlé ako som čakala. Namiesto cigariet som mala pri sebe čokoládu. Aj som sa tešila, že priberiem - ale nič, ani deko!
O mojich fajčiarskych problémoch som nikomu som nič nepovedala. Nechcelo sa mi o tom vôbec hovoriť.
Najhoršie však bolo, že okrem mňa fajčil celý dom . Niekoľko krát za deň ma decká volali, nech si idem s nimi zapáliť a dokonca mi ponúkali cigaretu.
Napriek tomu že som stále opakovala, že nejdem, nechcem, nikto si nič nevšimol! Namiesto rannej kávy som začala piť kakao, k tomu sa cigareta nehodí.
Najhoršie to bolo, keď som napríklad doupratovala. Mám taký rituál – posadiť sa a vyložiť si nohy. Lenže ruka sa mi automaticky natiahla...
Zadržalo ma vedomie, že keď znovu začnem, už nenájdem silu s tým prestať. V tomto som si brala príklad z ľudí, ktorí vedeli poraziť drogu oveľa silnejšiu ako je nikotín.
Fajčila som 22 rokov a prestala som 21. marca 2000. Teraz, keď na ten dátum pozerám, bol celkom symbolický.
Neviem, či je to teraz s tými náplasťami ľahšie, ale mne by asi nepomohlo, keby mi stále pripomínali, aké ťažké je prestať.
Týmto som nechcela nikoho na nič nahovárať. Sama z vlastnej skúsenosti viem, že niet nič horšie ako polepšený lump, iba som si myslela, že už by ma mohol po tých rokoch aj niekto pochváliť.
Alebo som sa chcela pochváliť sama ?
