Dve mladučké brigádničky vykladajú tovar a pri nich dedko s ceduľou.
„Tvaroh? Čo ja viem ktoré je tvaroh“ - hovorí jedna.
„Fúúj, to by som v živote nejedla“ – podáva informáciu druhá.
Dedko s popísaným lístočkom sa ale nedal odradiť a naďalej sa snažil od dievčat vymámiť, ktorý tvaroh je lepší. Nedozvedel sa viac ako to, čo som už vyššie popísala. Zaparkujem svoj vozík vedľa a ponúknem pomoc. Vysvitlo, že babka bude robiť osúchy. Poradím, ktorý by som vzala ja a pokračujem ďalej. Dedko sa pohol opačným smerom a brigádničky začali riešiť svoje problémy.
„Koľko tu vydržíš?“
„Matka povedala, že musím aspoň dva týždne.“
„Ja na budúci týždeň zdrhám, je tá stanovačka.“
Ďalej som sa ešte dozvedela, že foter je dr...ý a máti z toho robí holivúd, ale na stanovačku sa ide aj tak. Odľahlo mi a spokojne som pokračovala v nákupe.
Pri pokladni som sa stretla opäť s dedkom s ceduľou. Veľmi ochotne ma pustil pred seba, aj keď ja som mala plný vozík a on iba pár vecí. Kým som vykladala svoj nákup na pult, on sa pustil do debaty s ďalšou brigádničkou a spoločne študovali dokrčenú ceduľku.
Do tretice sme sa stretli na parkovisku. Ja som nakladala nákup do auta, on tlačil bicykel. Zastavil sa pri mne a so šibalským úsmevom sa mi prihovoril. Vysvitlo, že dobre vie aký tvaroh babka kupuje, len chcel „tie mladé troška preveriť.“
Kým som sa vymotala z parkoviska, zbadala som ho, ako s papierikom v ruke „lustruje“ mladú ženu, čo pred obchodom predávala paradajky a papriku.
P.S.
Babka, pozor na dedka. Ja by som ho do obchodu samého nepúšťala, aby z obeda nebola večera. A pri množstve brigádničiek v tých horúčavách, pre dedka aj „posledná.“
