Je mi úplne jedno, či je to anakonda, alebo užovka. Pre mňa je to had a už len pri vyslovení toho slova mám zimomriavky na zátylku. Nie som fajnovka, pavúka chytím do ruky a vynesiem ho na dvor, aby som si nezabila šťastie.
Ľudia, čo ma poznajú, vedia, ako sa majú správať, keď sa na blízku objaví tá potvora. Každý sa začne tváriť strašne nenápadne, až je to nápadné a ja viem, čo je vo veci. Nerobím zbytočnú paniku, len celá stuhnem a nemôžem sa pohnúť. Miesto, kde som ho videla si zapamätám aj niekoľko rokov a neprejdem tade bez toho, aby sa mi neježili vlasy. Niekedy z ničoho nič zastavím a viem že tam je, aj keď ho nevidím. Už sa mi stalo, že ma môj muž, alebo deti museli odniesť na chrbte do bezpečnej vzdialenosti od miesta výskytu toho...
Tento rok som ešte nemala tú česť a tak si smelo vykračujem, smer rybník. Kamarátka z ničoho nič prejde na druhú stranu chodníka a začne mi ukazovať “ako krásne kvitnú čerešne“. Vlasy na zátylku sa mi mierne zježili, ale hovorím si, už je preč. Kráčame ďalej a to som už aj ja zbadala miznúci chvost vo vode. Začínala som mať nohy ako z gumy, ale stále som sa hrdinsky premáhala. Nejaký malý chvostík mi nebude kaziť prechádzku. Pár krokov a uprostred chodníka ďalší, ten sa ani nenamáhal ujsť.
Vzdala som to. Tento raz tie potvory zase vyhrali. Vrátila som sa na bezpečný betónový chodník, aj keď ani tam človek nemôže mať istotu. Dúfala som, že na tento rok som si svoju dávku hadieho adrenalínu vybrala.
Doma sa všetci tvárili strašne nenápadne.
BOL V PIVNICI!!!
Vraj len taký maličký. Až teraz som si plne uvedomila význam vety „na veľkosti nezáleží“. Mne teda určite nie !!!
