Poznám ho od malička a viem, aký mal on, aj jeho rodina vlažný až ľahostajný vzťah k náboženstvu. Určite by sa zapísali do kolónky veriaci, ale to je asi tak všetko, čo by pre svoju vieru urobili. Preto som bola prekvapená, keď mi „Peťo“ rozprával o svojom trápení, ktoré je pre neho vlastne šťastím, lebo prostredníctvom neho, našiel Jeho.
Pri prvých vetách som čakala, že z toho bude nejaká „sranda“, ako bývalo u neho zvykom. Čím viac rozprával, tým viac sa rozohňoval a z rozhovoru sa stala prednáška. Čím dlhšie som počúvala, tým menej som ho spoznávala. Nemám určite nič proti viere a náboženstvu a v prvej chvíli som bola rada, že sa s tým vysporiadal takto. Mohlo to skončiť horšie – alkoholom, drogami, babami a čo ja viem ešte ako. Z mladého, veselého muža sa pred mojimi očami stával fanatik, ktorý sa pri mojich „hlúpych“ otázkach blahosklonne usmieval a trpezlivo, ako malému decku vysvetľoval „zmysel nášho pozemského života“. Každý týždeň chodí do Nitry a tam im nejaký kňaz vysvetľuje bibliu.
Ani nejdem opisovať jeho argumentáciu, len jeden príklad. Nič na zemi nie je staršie ako 6000 rokov a ak vedci tvrdia niečo iné, tak len preto, že sa hanbia priznať svoj omyl.
Rozlúčil sa so mnou slovami „buď požehnaná“.
Najhoršie na tom je, že plánuje dať výpoveď v práci, podľa znamení sa mu bude dariť vo finančnom poradenstve a potom tie schôdzky v Nitre... na prácu by nemal čas.
Ešte dlho po jeho návšteve som bola ako obarená a naozaj som mala pocit, že ma uriekol. Cítila som sa veľmi zle a to až tak, že dcéra ma namiesto obvyklého - ahoj, pozdravila otázkou: „A tebe čo je, čo si taká zelená?
Až teraz chápem ľudí, čo sa nechajú zlákať „na správnu cestu“. Ak sa im pripletie do cesty takýto dobrák práve vtedy, keď prežívajú životnú krízu, stávajú sa ľahkou korisťou.
(Práve teraz sa nejako vyrojili svedkovia Jehovovi a ja ich slušne posielam od našich dverí, na rozdiel od môjho muža, ale to mi je ich potom skoro ľúto.)
