Smutné chvíle striedajú tie veselšie. Ľudia u nás prichádzajú, odchádzajú a niektorí sa vracajú. Vracajú sa v najneočakávanejšej chvíli. Z ničoho nič klop - klop, ahoj všetko najlepšie k tvojmu sviatku.
Dostávam krásnu ružu a v duchu sa radím so svojou sklenenou Rózou, aký to mám sviatok. Meniny sú ďaleko, narodky ešte ďalej, nič ma nenapadá.
Si mama? Si ! Tak máš dnes sviatok!
Všetko najlepšie, veľa lásky, zdravia ... cmuk - cmuk Ivan, cmuk - cmuk Evička. Zaskočená, ale milo prekvapená ich pozývam ďalej.
„ Nie, dnes nie! Máme to našľapané. Ešte ideme k Evinej mame a potom máme veľa učenia. V utorok máme dve skúšky a ešte sme do toho ani nepozreli.“
Naoko im dohováram, prečo si to nechávajú na poslednú chvíľu, ale naozaj len naoko. Doteraz to vždy dopadlo dobre a ja viem, že aj teraz to nie je také horúce, ako to vyzerá.
Títo dvaja zaľúbenci sa zoznámili u nás a už im to pekne klape skoro tri roky. Práca, škola, práca, škola. Ak si spomenú na svoju drogovú minulosť, tak len preto, aby si pripomenuli, že už nikdy viac a že to tak možno muselo byť, aby sa stretli. Niekto tomu hovorí osud, ale len oni vedia, koľko je za tým plaču a sĺz.
A prečo to píšem? Preto, že aj takéto, pred niekoľkými rokmi stratené existencie môžu mať dobrý vplyv na svoje okolie. V tomto prípade na môjho syna a následne zase na mňa. Na druhý deň ráno som si našla pri posteli krásnu kyticu od neho.
Ak by mi niekto položil otázku, z ktorej kvetinky som mala väčšiu radosť, nevedela by som odpovedať, ale ruža od tých dvoch má predsa len o pol bodu viac.
P.S. V utorok obidvaja skúšku urobili.
