Mali pred svadbou. Ona by aj chcela, ale on bol presvedčený katolík a tak to neprichádzalo do úvahy. Zaťala zuby a možno aj niečo iné a povedala si, že aspoň si to užijú po svadbe.
Sex po svadbe bol, ale na nejaké užívanie mohla zabudnúť. Bola to len povinnosť a neustále pripomínanie, že je to hriech a niečo veľmi zvrhlé a nemorálne. Táto otcova filozofia sa preniesla aj na deti. Syn si to zariadil po svojom, ale dospievajúca dcéra mala z toho taký bordel v hlave, že ju to priviedlo na psychiatriu. Za všetko, čo sa týkalo tejto témy sa cítila vinná, špinavá, skazená.
Keď zhrešila, čo i len myšlienkou, treba sa vyspovedať. A keďže telu ani myšlienkam v puberte nerozkážeš, chodila sa spovedať dosť často. Farár bol jediný človek s ktorým mohla o „tom“ hovoriť a logicky to viedlo k tomu, že sa zamilovala. Do farára! Bola to náhoda, že si na svoje spovede vybrala toho najmladšieho, najkrajšieho? Boli tam aj starší, skúsenejší.
Ďalší veľký hriech, ďalšie zrútenie.
Rodičia sa rozviedli, matka si našla priateľa, brat frajerku, len ona má v hlave stále guláš. Pocit viny pri každej myšlienke na sex.
Myslím si len jedno, ak by sa tí dvaja spoznali pred svadbou aj v tomto smere , mohlo sa zabrániť nešťastiu. Zistili by, aspoň ona, že to asi nepôjde.
Čakať do svadobnej noci, aká mačka z toho vreca vylezie je troška riziko, ak to má byť na celý život.
