Ráno som si povedala, takto to ďalej nejde. Urobím dobrý skutok, budem mať nejaké plusko a nálada sa mi napraví. Tak som striehla na príležitosť ako Timur pri studni.
Môj čas prišiel, keď som videla ako z auta vystúpil mladý muž a nechal zapnuté svetlá. Kráčal oproti mne a tak som ho oslovila: “Mladý pán, svetlá.“
Už som videla, ako mi ďakuje, ako ja hovorím, že rado sa stalo, dnes ty mne, zajtra ja tebe.
Moja blbá nálada sa už brala na odchod, keď som zbadala v ruke mladého muža diaľkový ovládač. Bez toho aby dal najavo či ma počul, natiahol ruku smerom k autu, to tichúčko zašťukalo a svetlá zhasli.
Keď sme sa míňali, obrátil sa na svoju priateľku s otázkou: „Nieje to p..a?“
A ja mu teraz odpovedám: „Som, mladý pán, som.“
Po prvé ma nenapadlo, že dvadsať ročný chlapec môže mať auto len s diaľkovým zamykaním. Po druhé robiť dobré skutky nasilu a pre svoj prospech sa nevypláca.
A po tretie, ak by teraz niekde horelo, nerátajte so mnou, mám blbú náladu.
