Pri hrabaní sena dodržiavame pitný režim, schovávame sa pod stromy, oberáme čerešne a zase sa schovávame, natierame sa faktorom, musíme si odskočiť a zase trochu hrabeme. Potom len tak posedíme, veď aj oddýchnuť si treba a posilniť sa z batoha.
Hore kopcom susednej záhrady vystupuje zhrbená postava. Napreduje veľmi pomaly, opiera sa o dve palice a pri oddychovaní sa rozhliada okolo seba. Slnko pripeká. Stará žena je oblečená „po starom“ do širokých sukní, na hlave má šatku. Pri pohľade na ňu sa ideme pre istotu zase napiť a postojíme pod stromom, však vieme, aké je slnko sviňa.
Babka si udržuje svoje „tempo“ až sa pristaví v tej časti záhrady, kde sú hriadky so zeleninou. Z jednej palice sa vykľuje motyčka, druhú pohodí do trávy. Dá si dolu šatku, zasunie ju niekde pod zásteru a zároveň odtiaľ vytiahne bielu šiltovku, nasadí si ju šiltom dozadu, rozkročí sa nad hriadku cibuľky a začne okopávať. Je tak hlboko predklonená, že vpredu si na sukne skoro stúpa a vzadu ich má „nebezpečne vysoko“.
Motyčka robí škr-škr, babka sa v pomalom tempe pohybuje chvíľu smerom k nám, potom zase od nás.
Zvuk motyky je taký pravidelný, že by mohol nahradiť metronóm. Obdivujeme jej vytrvalosť a rytmus práce. Nevyrušil ju môj rev, keď so zbadala hada po ktorom prešla kosačka a neobzrela sa ani vtedy, keď sme si napriek predpoludniu, zaspievali „sadaj, slnko sadaj“. Kop-kop, škr-škr z jednej strany hriadky na druhú bez toho, aby sa čo len raz vystrela.
Blíži sa čas obeda a my z pod veľkého gaštana hodnotíme úhľadné kôpky sena. Čaká nás kus cesty po obedňajšom slnku a tak sa ešte raz ponatierame, klobúky na hlavy, hrable na plecia a ide sa domov.
Blížime sa k zohnutej postave a aby sme prehlušili to škr-škr, nahlas, dvojhlasne pozdravíme. Odpovedi sa nedočkáme, babka práve postupuje smerom od nás a my z nej vidíme len tú zadnú, vysoko zdvihnutú časť sukne. Prešli sme pár metrov a zrazu nastalo ticho. Motyčka nevydáva žiadny zvuk, ale nahradí ho iný. Namiesto škr- škr, teraz počujeme čľap- čľap.
Babka stále v predklone, opiera sa o svoj pracovný nástroj a pod nohami jej to veselo čľapoce. Obzerá sa dokola a keď nás zbadá, pozdraví,
“ Pán boh pomáhaj. A čo už máte hotovo?“
Pán Boh vyslyš, hotovo, hotovo!“ a po chvíli sa nám za chrbtami zase ozve škr- škr .
Darmo je, hriadok veľa a na nejaké zbytočné reči a nedaj Bože odskakovanie nie je čas.
